j vrstvy s výnimočne rozumnou, demokratickou a prozápadnou spoločnosťou zaručuje, že varšavský parlament asi ako jediný v Európe je zbavený akýchkoľvek extrémizmov.

Teraz sa však situácia mení. V okrúhlej stavbe (uštipační ju porovnávajú k cirkusu) pri Wiejskej ulici budú po nedeľňajších voľbách zasadať extrémisti sprava aj zľava. Extrémizmus jedných aj druhých je zaťažený v Európe už skoro neznámymi exotickými chorobami, charakteristickými pre poľskú spoločnosť. Poľnohospodársky populizmus ako zo stredovekej vzbury hladujúcich a zmes katolíckeho konzervativizmu s nacionalizmom ako z 30. rokov.

Poľnohospodárska Samoobrona (Sebaobrana) bola celé 90. roky známa ilegálnymi, unáhlenými demonštráciami, často plnými násilia, ktoré mali poľnohospodárov chrániť pred „zlodejmi z bánk“, Západom, nečestnou konkurenciou z Európskej únie atď. Líder strany Andrzej Lepper sa stal populárny, keď si zobral úver na rozšírenie svojho hospodárstva, a potom, keď bolo treba splácať úroky, zoskupil okolo seba skupinu podobných nešťastníkov a s nadávaním na bankárov začal blokovať cesty.

S ich brutalitou a absentujúcou kultúrou kontrastuje Liga Rodzin Polskich (Liga poľských rodín) - zoskupenie reprezentujúce konzervatívne kruhy poľského katolicizmu. Legendárni, ale radikálni opozičníci zo 70. rokov nemajú ďaleko od tých najhorších nacionalistov, ktorí ani neskúšajú skrývať svoj antisemitizmus. „Ani židokomunita ani židosolidarita,“ presviedčal jeden z nich začiatkom 90. rokov.

V tamtých šťastných časoch však extrémisti v Poľsku získavali zlomok percenta hlasov.

Prečo sú teraz takí silní? Odpoveďou je účasť voličov. Na začiatku 90. rokov bolo voliť 60 percent občanov. V poslednú nedeľu však hlasovalo len približne 40 percent populácie. Doma zostali tí najrozumnejší, unavení desiatimi rokmi radikálnych reforiem, prikrášľovaných sľubmi, že „už čoskoro bude lepšie“. Práve ich znechutenie spojené s charakteristickou záľubou poľskej pravice v delení a hádkach zapríčinili, že do parlamentu sa nedostali strany Volebná akcia-Solidarita a Únia slobody - zoskupenia pochádzajúce z niekdajšej „Solidarity“, strany, ktoré ešte donedávna vládli.

Ako ironická pointa znie banálne konštatovanie, že najlepšou správou pre voličov je víťazstvo postkomunistov. Ľavý stred už v rokoch 1993-1997 v Poľsku vládol a nikomu nemusí dokazovať, že je pragmatickým, proeurópskym a zodpovedným zoskupením. Až škoda, že nezískali väčšinu a budú musieť hľadať partnerov v zvláštnom parlamente. Toho sú si vedomí aj lídri - v súčasnosti mimoparlamentnej - pravice. „Nikdy som si nemyslel, že im budem musieť držať palce,“ povedal potichu jeden z nich.

PRE SME - PATRYCJA BUKALSKA,

Varšava