Dane hrubo zasahujú do osobných slobôd jednotlivcov. Ich pôvodným a najdôležitejším cieľom je financovať verejný sektor a verejné statky. Tento účinok môže byť pozitívny, ale často je škodlivý. Napríklad vtedy, ak sa štát stane monopolným poskytovateľom niektorého zo statkov či služieb a zbaví sa tým konkurenčných impulzov vedúcich k znižovaniu nákladov a efektivite.

Najpriamejším zásahom do ekonomickej slobody je daň z príjmu, pri ktorej štát úplne priamo vezme poplatníkovi veľkú časť odmeny za jeho prácu, čím ho vlastne priamo demotivuje pracovať (čo podčiarkuje aj vysoká progresivita dane z príjmu fyzických osôb). Ak je napríklad spotrebná daň z alkoholu trestom za to, že pijeme, daň z tabaku trestom za to, že fajčíme, tak daň z príjmu je trestom za to, že pracujeme. Úplne rovnaký charakter majú aj ďalšie dane, na Slovensku ukryté pod názvom sociálne či zdravotné poistenie, ktoré s poistením nemajú vôbec nič spoločné.

Ďalšia špecifická skupina daní (či už DPH, spotrebné alebo medzinárodné dane v podobe ciel) uvalená na tovar spôsobuje zvýšenie jeho ceny, čím priamo narúša trhový proces ponuky a dopytu a vedie k obmedzeniu obchodovania s daným tovarom, v kritických prípadoch až k jeho zastaveniu. Spotrebiteľa tým pripravuje o jeho slobodu voľby. Navyše napríklad clá sú takmer vždy určené na vytvorenie nerovnosti v prospech úzkych privilegovaných skupín výrobcov, o ktorých produkty prejavuje spotrebiteľ na slobodnom trhu menší záujem.

Všetky tieto vládne opatrenia sa často prijímajú napriek nesúhlasu občanov. Práve preto sa politické sily bránia proti narúšaniu svojej moci rôznymi cestami, napríklad tým, že zo zdaňovania urobia vec národného záujmu, o ktorej občania nemajú právo rozhodovať svojím hlasovaním.

Daňové zaťaženie v Európe všeobecne akoby vypovedalo o nesvojprávnosti občanov. Politici sú zjavne presvedčení, že oveľa lepšie ako občania rozumejú ich potrebám a pociťujú preto neodolateľnú túžbu brať im v „ich vlastnom záujme“ ich peniaze a znovu ich podľa ťažko pochopiteľných kritérií a ťažko kontrolovateľnými spôsobmi a cestami prerozdeľovať. Bežný občan je podľa nich príliš hlúpy na to, aby sám rozhodol, čo potrebuje a ako má svoje vlastné peniaze minúť. Zvláštne na tom je len to, že „hlúpy“ občan je vždy dosť múdry na to, aby mohol zodpovedne každé štyri roky zvoliť politikov do funkcií.

Iracionalita názorov týchto politikov a úradníkov je však zrejmá na prvý pohľad. Hoci sa okrem nich vždy nájde aj ďalšia skupina ľudí, ktorá z existujúceho systému otvorene profituje (samozrejme, na úkor všetkých ostatných), je smiešne a veľmi nesprávne domnievať sa, že sa štát dokáže postarať o svojho občana lepšie ako on sám.

Vysoké dane ničia ekonomiku krajiny, pretože sa ekonomické transakcie stávajú takmer nemožnými. To je dôvod, prečo sú hospodárska situácia a životný štandard jednotlivcov lepšie v štátoch s nižším daňovým zaťažením.

Dane fungujú rovnakým spôsobom ako clá v minulosti. Čím vyššie boli clá, tým nižší bol obchod. V niektorých krajinách boli v 19. storočí clá také vysoké, že sa medzinárodný, ale aj domáci obchod takmer neuskutočňoval. Keď sa colné sadzby znížili, obchodovanie vzrástlo. Čím nižšie boli clá, tým viac vzrastal objem obchodovania, čo sa odrazilo v prudkom raste životnej úrovne.

Dnes sú vytvárané rozľahlé colné únie a pásma voľného obchodu s cieľom obohatiť obchodovanie a priemysel. Dane musia byť znížené z tých istých dôvodov, prečo boli znížené clá - kvôli rastu podnikateľskej aktivity, podpore obchodu a vzrastu zamestnanosti.

Mnohé vedecké štúdie poukázali na jasný vzťah medzi mierou daňového zaťaženia a vývojom ekonomického rastu krajiny. Štúdie potvrdzujú jasné spojenie: vysoké daňové zaťaženie spôsobuje nízky ekonomický rast, nízke daňové zaťaženie naopak pomáha rýchlejšiemu a trvalejšiemu ekonomickému rastu.

Richard Vedder, profesor ekonómie na University of Ohio, demonštroval takýto vzťah v štátoch USA. Počas rokov 1965 až 1992 sa dvadsaťpäť štátov USA s najnižším daňovým zaťažením tešilo ekonomickému rastu o tretinu rýchlejšiemu ako ostatné štáty americkej federácie.

Podobne jasnú koreláciu medzi ekonomickou slobodou a rastom dokazuje Index ekonomickej slobody, ktorý spoločne pravidelne zostavuje viac ako 55 mimovládnych organizácií na celom svete. Roztriedenie 129 krajín do skupín podľa stupňa ekonomickej slobody presne zodpovedá ich roztriedeniu podľa životnej úrovne a ekonomického rastu, pričom platí, že najlepšie sú na tom krajiny s najvyššou ekonomickou slobodou občanov.

Zatiaľ posledný významný vedecký príspevok v tejto oblasti pochádza z konca minulého roku z univerzitného mestečka Lund. Vo svojej dizertačnej práci na tému Obmedzenia daňovej politiky ekonóm Asa Hansson poukázal na jasnú súvislosť medzi veľkosťou verejného sektora krajiny a jej hospodárskym rastom. Čím rozsiahlejší je verejný sektor, tým pomalší je hospodársky rast. Každé percento prírastku podielu verejného sektora na tvorbe HDP znamená podľa Hanssona spomalenie ekonomického rastu o 0,23 %.

Švédsko, krajina s asi najvyšším daňovým zaťažením a najrozľahlejším verejným sektorom na svete, je najlepším príkladom priameho vzťahu medzi daňovým zaťažením a ekonomickým rastom. V rokoch 1870 až 1970 Švédsko - spolu s Japonskom - zažilo najvyšší nárast blahobytu na svete. Fiškálny tlak v tomto období nebol vo Švédsku vyšší ako v iných krajinách. Avšak od roku 1970 Švédsko znateľne zvýšilo daňové zaťaženie. Zo 40 % HDP stúplo daňové a príspevkové zaťaženie švédskeho obyvateľstva na viac ako 53 % v roku 1998. Švédsko je dnes jedinou z krajín OECD, v ktorej daňové a príspevkové zaťaženie presahuje 50 %.

Od roku 1970 Švédsko v štatistike HDP na obyvateľa kleslo zo štvrtého na 18. miesto na svete. Ekonomická prosperita krajiny sa znížila. Štúdia Švédskeho úradu pre ceny a konkurenciu z roku 2000 ukazuje, že cenová hladina vo Švédsku je najvyššia v Európskej únii - o 20 % vyššia ako európsky priemer. Podľa tohto úradu to spôsobuje spolovice výška daní, miezd a menový kurz a spolovice nedostatok konkurencie.

Tieto údaje dokazujú, ako veľmi vysoké dane vo Švédsku prekážajú hospodárskemu rozvoju. Zároveň rúcajú posledný mýtus o Švédsku ako krajine, kde dobrá situácia v hospodárstve a blahobyt obyvateľov kráčajú ruka v ruke s vysokými daňami a výrazným systémom prerozdeľovania.