Blížiace sa členstvo v Európskej únii je pre mnohých obyvateľov pristupujúcich štátov totožné s automatickým rastom blahobytu. Údajným kľúčom na zblíženie životnej úrovne východnej a západnej Európy sú pritom štedré subvencie únie z fondov na podporu ekonomicky zaostalých regiónov. Veď iba v rokoch 2004 až 2006 potečie z Bruselu do ôsmich bývalých socialistických štátov a nových euročlenov približne 21 miliárd štruktúrnych a kohéznych eur. Otázka však je, či tento subvenčný prílev povedie vskutku automaticky k zvyšovaniu blahobytu.
Pozitívnym príkladom je Írsko. Pri vstupe do únie v roku 1973 dosahovali priemerné írske príjmy (merané podľa parity kúpnej sily) 73 percent europriemeru. Dnes sú o vyše 20 percent vyššie ako v únii. A počas týchto 30 rokov plynuli do Írska práve miliardy eurosubvencií, ktoré v každom prípade pomohli „keltskému tigrovi“ dosiahnuť súčasnú silu a prieraznosť.
Na druhej strane je Grécko. Sem takisto tiekli miliardy europomoci. Od vstupného roku 1981 požíva „večný peloponézsky pacient“ dodnes najštedrejšiu pomoc z európskych rozvojových fondov. Počas uplynulých vyše 20 rokov sa však rozdiel v príjmoch medzi Gréckom a celým euroklubom skoro vôbec nezmenšil - napriek gigantickým bruselským subvenciám.
Medzisúčet: Je zjavné, že pre zbližovanie blahobytu zaostalých a rozvinutých členov únie sú dôležité iné fakty než štátne subvencie. Pre ich ozrejmenie nám znovu najlepšie poslúži pohľad na Írsko a Grécko.
Dvadsať rokov po vstupe Írska do únie sa rozdiel v životnej úrovni vôbec nemenil. Až keď sa dublinskí politici rozhodli liberalizovať obchodný systém, znížiť daňové zaťaženie obyvateľov a podnikov, konsolidovať verejné financie a investovať peniaze do zlepšenia vzdelávacieho systému, dal sa zbližovací proces do pohybu. Aj v Grécku sa začala ako-tak rozbiehať konvergencia životnej úrovne iba v posledných rokoch - keď sa aténski politici rozhodli vstúpiť do menovej únie, a tým sa podrobili prísnym maastrichtským kritériám. Toto rozhodnutie malo za následok konsolidáciu verejných financií so všetkými priaznivými následkami.
V kocke: Kto čaká od bruselských subvencií zázrak bez toho, aby pohol prstom, čaká na euro-Godota. Nevyhnutnou podmienkou dlhodobého ekonomického rastu a zvyšovania životnej úrovne sú stabilita ekonomického systému, hospodárska politika napomáhajúca rýchlej reakcii trhových síl na zmeny domácich a zahraničných podnikateľských podmienok a dobre vyučení a pružne reagujúci pracujúci. Európske fondy na podporu zaostalých oblastí môžu byť dodatočným impulzom tak či onak dynamicky expandujúceho hospodárstva - pokiaľ dôjde k ich využitiu za príhodnej podnikateľskej klímy.
Za ňu sú však zodpovední politici na domácej, národnoštátnej a európskej scéne, ktorí majú v konečnom dôsledku v rukách páky na zvyšovanie blahobytu obyvateľstva. Oni držia v rukách kľúč pre rast životnej úrovne.
Autor: JÁN ŠALGOVIČ(Autor je publicistom a úradným prekladateľom, žije v Mníchove)
