Vladimír Just (1946) teatrológ, spisovateľ, publicista, vysokoškolský pedagóg, divadelník. Z kníh: Proměny malých scén, Vlasta Burian – Paradoxy krále komiků, Z dílny malých scén, Klaunovy rozpravy (s Miroslavem Horníčkem), Divadlo plné paradoxů (Divadlo satiry), Věc: Vlasta Burian, Česká divadelní kultura 1945 – 1989 v datech a v souvislostech, Poklona není můj obor a iné. Publikuje v Literárnych novinách, Divadelnej revue, Respekte, Lidových novinách, v súčasnosti má v Českom rozhlase 6 (bývalá Slobodná Európa) spolu s Janom Rejžkom interaktívnu reláciu Lidé od kultury. FOTO – ČTK
„Patrónom môjho písania je Sizyfos,“ posťažoval sa pred rokmi v jednej zo stoviek svojich esejí, glos, štúdií či recenzií VLADIMÍR JUST. Takýto pohľad na vlastnú publicistickú tvorbu iste nemožno nazvať optimistickým, ale od pesimizmu má ešte ďalej. Všestranného autora, známeho nekompromisnými postojmi, adresnosťou, priamočiarosťou a zrozumiteľnosťou svojich argumentov, takáto občasná sizyfovská rola skôr motivuje, než odrádza.
„Či už píše o politike, ekológii, divadle, filme alebo televízii, dodržuje jedno: svoje trvalé kritérium estetické a mravné,“ charakterizuje ho Ludvík Vaculík. Sám Just sa považuje za ctiteľa drobných literárnych žánrov, divadiel a žien a nečakal, že sa na staré kolená stane aj encyklopedistom. „Lenže nadmerne častým obcovaním s televíziou, rozhlasom, novinami, časopismi a knihami som sa nadýchal množstva slovného smogu, ktorého sa musím zbaviť,“ hovorí. A tak sa pred piatimi rokmi začal liečiť písaním Slovníka floskulí, ktorý práve vyšiel v pražskom vydavateľstve Academia.
Prečo je floskulou trebárs slovo deklarovať, jedno z vyše stovky hesiel slovníka, pri ktorého čítaní sa mnohí z nás pristihnú, že občas tiež vehementne floskulujú? „Floskulou sa stáva pre svoje rozdrobenie pôvodne oprávneného pátosu, do ktorého sa rada odieva banalita,“ píše Just. „Deklarovať možno slobodu, nezávislosť, ľudské práva, tam je to priliehavé sloveso, inde ide o pokrytectvo, snobizmus, gýč. Prenasleduje ma predstava ľudí, ktorí nehovoria a nepíšu, ale deklarujú. Dievčina, ktorá sa pochváli: Deklaroval, že ma má rád. Alebo občan, ktorý bude deklarovať, že chce ísť na záchod.“
Justova kniha je encyklopédiou newspeaku, ktorý v Českej republike, ale i na Slovensku vznikol po novembri 1989. A tak nielen kvôli abecednému poradiu patrí popredné miesto boľševizmu, slovu, ktoré bolo s predošlým režimom (ale nielen s ním) neodmysliteľne späté.
Termín boľševizmus vymyslel Lenin pred sto rokmi. Kedy sa začalo toto slovo spreneverovať svojmu pôvodnému významu, a teda nadobúdať atribúty floskuly?
„Floskulizácia boľševismu má dve fázy. Tá prvá, vymyslená Leninom, ktorý ako všetci úspešní totalitní vodcovia používal floskuly k mäteniu verejnosti, je reklamná finta: termín zneužíval tristnú skutočnosť, že na akomsi zjazde ruskej sociálnej demokracie v roku 1903 odišli Leninovi odporcovia a Iľjič a jeho partia mali dočasne pri hlasovaní väčšinu, ktorú už, mimochodom, za rok stratil.“
Ale finta sa ujala, nie?
„Áno, už navždy sa Leninovi súdruhovia mohli vydávať za tých, ktorí reprezentujú väčšinu. A odporcovia komunizmu u nás - napríklad Hašler, Váchal, ale i Masaryk – potom termín používali v obrátenom význame, pejoratívne až posmešne. Takto, avšak z úplne iných dôvodov, používali termín i naši fašisti.“
A druhá fáza?
„Tá súvisí s pádom totality. Boľševikmi – to už bol prenesený význam – začali častovať svojich ľavicových ideových odporcov všetci pravičiari, dokonca im tak nadávali aj tí, ktorí mali predtým legitimáciu KSČ, pravda, včas odhodenú. A ľavičiari im odpovedali rovnakou mincou, nazývajúc ich pravicovými boľševikmi.“
O komunistoch sa vraví, že sú legitímnou súčasťou politického spektra v Čechách i na Slovensku. Sú? Ako je to so zmiešavaním pojmov legitímny a legálny?
„Komunisti sú legálnou, nie však legitímnou súčasťou toho, čomu sa hovorí spektrum. Legálni sú preto, že majú podporu pätnástich až dvadsiatich percent, nelegitímni sú preto, že nielen ich zločinná minulosť, za ktorú sa nikdy neospravedlnili a ku ktorej sa hlásia, ale i sama ich nereformovaná existencia predstavuje trvalé ohrozenie demokracie.“
S pofebruárovou cestou komunistov k štyridsaťročnej moci súvisia aj Benešove dekréty, ktoré sa vlani stali horúcou politickou témou. Prečo aj tie považujete za mediálnu floskulu?
„Pretože je z nich politikum, prázdna fangľa. Málokto z tých, kto dekréty skloňuje, si ich vôbec prečítal, a téza o ich nezrušiteľnosti je proste nezmyslom – väčšina z nich už bola dávno v tichosti zrušená, novelizovaná alebo ignorovaná.“
S existenciou zastupiteľskej demokracie zažíva konjunktúru slovo mandát. Vravíte o ňom, že pri troške zlej vôle sa nemôže nestať floskulou. Prečo?
„Mandát sa stane floskulou vo chvíli, keď sa mení na alibi. Najkratšia definícia každej floskuly znie: alibi.“
Čo je teda mandát?
„Úradné poverenie. Keď však vidím, že sa u suseda topí bábätko, bežím priamo k nemu, a nie na úrad vyplňovať žiadosť o povolenie na vstup na cudzí pozemok. Žiaľ, často sa tak medzinárodné spoločenstvo, a nielen ono, správa.“
S mandátom od voličov sa u väčšiny verejnosti spája účinkovanie politikov, ktorí sa naň často odvolávajú. Kedy?
„Najmä keď sa im nechce do nejakej nepríjemnej práce. Vtedy sa obvykle uchyľujú k cvičeniam v rétorike, zvlášť keď sú prítomné televízne kamery.“
Neraz pritom majú pocit, že používajú bonmoty. Ako je to s nimi?
„Bonmot je vždy sofistikovaný, rodí sa v salónoch a nie v krčmách. Bonmot musí byť nielen vtipný, ale aj duchaplný. Môže byť aj ironický, ale nie je invektívou, ako si to myslia mnohí politici a po nich potom pokleslí novinári.“
Istý bývalý český premiér dodnes žije v úprimnom presvedčení, že bol v tomto smere majstrom.
„Ak povedal, že jeho kritici v novinách sú idioti a že jeho politický protivník v Senáte je skútr, čiže skurvený trpaslík, tak takéto hulvátstvo môže označiť za typické zemanovské bonmoty snáď naozaj len idiot. Jedine v tom mal premiér pravdu, nehovoril ju však v žiadnom prípade formou bonmotu.“
Na mandát sa odvolávalo aj počas vianočnej krízy v Českej televízii na prelome rokov 2000 a 2001. Ako sa dnes pozeráte na ten boj a to, čo z neho vzišlo?
„Spontánne vzopätie občianskej spoločnosti bolo vtedy niečo nádherné a plne oprávnené, bohužiaľ však neopakovateľné.“
Čiže by sa to malo zopakovať?
„Veď politici aj naďalej v tichosti rozhodujú o zložení televíznych rád, naďalej si ponechávajú formou rozhodovania o koncesionárskych poplatkoch mocenský dozor nad tým, ako bola či nebola televízia na nich dobrá. Klausova a Grebeníčkova pí-ár manažérka Jana Bobošíková aj naďalej národovecky vymýva mozgy masám v Nove, ešte mocnejšom médiu, než bola Česká televízia.“
Neodbočili sme od floskúl?
„Nie. Floskulou sa v tejto oblasti stávajú samotní koncesionári, ktorých si politici berú do úst ako teroristi rukojemníkov. Inými slovami, Sizyfov balvan je opäť pod kopcom.“
Čo si myslíte o reprízovaní Dietlovej Nemocnice na okraji mesta či Majora Zemana?
„Tých Masarykových päťdesiat rokov demokracie, nutných pre zdravý vývoj národa, nám osud nedoprial. Priamo laboratórne bola táto téza overená na Nemecku: tí západní túto šancu dostali, východní nie – a vládne tam podobná nostalgia po starých zlatých a prehľadných totalitných časoch ako u nás.“
A čo zrod nemocnice po dvadsiatich rokoch?
„Zatiaľ ma sklamala tým, že prekvapivo nadbieha najhorším xenofóbnym a populistickým pudom.“
V rámci rozsiahlej publikačnej aktivity ste napísali aj esej ku knihe o diele Vlastimila Venclíka, ktorý stál pri získaní licencie pre Novu. Aj on zaštiťoval jej projekt ako televízie pre náročného diváka, no čo z toho ostalo, všetci vieme. Tento, vašimi slovami etický podvod, je skutočnou kauzou. Kedy sa kauza stáva floskulou?
„Keď sa jej obsah omieľaním vyprázdni, keď sa rúti ako snehová guľa po mediálnom svahu vlastným, od reality už celkom nezávislým spôsobom.“
Spolu s publicistom Janom Rejžkom ste pomerne nedávno prišli v ČT o naživo vysielanú reláciu Katovna. Stalo sa to v mene ďalšej floskuly – zoštíhľovania?
„O zoštíhľovanie určite nešlo, lebo ten program patril k najlacnejším. Šlo o jasnú likvidáciu z politických dôvodov. Ak činnosť tejto nočnej kritickej relácie na ČT 2 opakovane rieši parlament a politici v tejto veci intervenujú, je jasné, že úroveň umeleckej kritiky je to posledné, čo ich znepokojuje.“
Ste autorom viacerých kníh a mnohých štúdií o divadle. Ako by ste reagovali na pochvalu, že mapujete českú divadelnú scénu?
„Ako na dôkaz vášho zmyslu pre iróniu. Tak teda. Nemapujem, nie som kartograf. Píšem o Vlastovi Burianovi a jeho osudoch, o malých scénach, o Divadle satiry, Werichovom ABC, o divadle v totalitnom systéme.“
Ku skupine hesiel vášho slovníka, kde sa zaužívané a poctivé slová stávajú floskulami, patrí aj taký seriózny pojem ako filozofia. Prečo máme filozofiu spotreby surovín, filozofiu transformácie, zdravotníctva, vydavateľstva či dokonca filozofiu Budvaru alebo zábavného programu?
„Pretože to lepšie vyzerá. Stratégia, taktika, cieľ, idea sú pojmy príliš obyčajné, konkrétne, a teda rizikové. Nedá sa do nich schovať banálny zámer tak pekne, ako do filozofie. Čím menej myslíme, tým potrebujeme viac filozofií.“
Do inej kategórie v slovníku patria rôzne novotvary, najznámejšie sú zrejme super či v pohode. Je ich frekvencia vyššia než u iných módnych výrazov, ktoré sa vyskytujú v každej dobe či v každej generácii?
„To neviem, Čapkova Kritika slov, ktorá bola mojím nedostižným vzorom, naznačuje, že to tu bolo vždy. Naša doba tú hypertrofiu slovného smogu len násobí elektronickými médiami.“
Znamená to, že sa dočkáme pokračovania slovníka?
„Už teraz vystrkujú rožky nové slová, ktoré ma nútia o nejaký čas vydať ďalší diel.“
Prezradíte nám aspoň jedno z hesiel budúceho slovníka? Poučení slovníkom nežiadame oň ako o bonus – „jeden z odpudivých dokladov invázie reklamného slovníka do kritickej, publicistickej debaty“. Pomôže nám to?
„Napríklad sa pokúsim v jednom hesle zistiť, ktorý je to vlastne ten neposledný rad. Alebo v inom hesle stručne načrtnem dejiny nie Národného divadla, ale zlatej kapličky. A možno sa pokúsim i o nejaký adrenalínový zážitok.“
Dve z floskúl však svojou nezmyselnosťou a krkolomnosťou prekonávajú vari všetko. Najskôr – ako vôbec môže niekto „argumentovať“, že sa rozhodol tak, ako sa rozhodol, alebo povedal to, čo povedal?
„Pretože sa mu – a to je u floskuly vždy – nechce pomenovať to, čo sa skutočne stalo, k čomu sa konkrétne rozhodol, čo naozaj povedal.“
Druhým je spojenie: o tom, respektíve o čom. Z množstva týchto skvostov je naozaj ťažko vybrať.
„Asi najtypickejšie sú výroky televízneho športového komentátora, že dnešný hokej bol o hokeji, alebo slová českého olympijského víťaza, ktorý divákom prezradil, že jeho skok bol predovšetkým o šťastí.“
Buďme štýloví: O čom tento neuveriteľný zvrat svedčí?
„O pohodlnosti myslieť, hľadať synonymá, presne formulovať, rozlišovať. O potrebe generalizovať, paušalizovať. Floskula myslí za vás, to je jedna z jej hlavných funkcií, preto je taká populárna a nevykoreniteľná. Čo pri tomto spojení platí možno viac než pri ktoromkoľvek inom.“
Výnimkou vo vašom slovníku je heslo tunel, ktoré považujete za antifloskulu, kde ľudová tvorivosť vypomohla vtedy, keď zlyhalo právo a politika. Čím sa vám tak páči?
„Tunel je zvlášť rafinovaný, špecificky český spôsob, ako prísť nepoctivo k peniazom.“
Môže sa aj tunel zvrhnúť vo floskulu?
„Iste, kedykoľvek, keď touto podarenou metaforou začne ktokoľvek zakrývať skutočnosť. Keď sa tak budú nazývať i obyčajné, banálne, primitívne krádeže, lúpeže, podvody a zlodejstvá, bude to realitu nevyhnutne časom zahmlievať.“
Kedy ste si prvý raz uvedomili, že ste sa stretli s floskulou?
„Prvýkrát to bola asi povestná bratská internacionálna pomoc v roku 1968, ktorej reálne, pred svetom zakrývané jadro som videl na vlastné oči na praž-ských uliciach. Potom obmedzený kontingent vojsk pri sovietskej agresii v Afganistane či zastavenie letu juhokórejského lietadla, čiže zostrelenie civilného lietadla s tromi stovkami cestujúcich. Nič ale asi neprekoná nacistické konečné riešenie židovskej otázky.“
Aké sú reakcie vášho okolia na Slovník floskulí? Zaregistrovali ste, že niekto sa po jeho prečítaní vzdal svojho obľúbeného jazykového neduhu, alebo sa aspoň pred vami má na pozore?
„Mať sa na pozore tiež nie je zlá floskula, vďaka za tip. Dúfajme, že moja encyklopedická misia sa neskončí tak, že sa mi ľudia začnú vyhýbať.“
V závere knihy uvádzate test, ktorý odporúča, kedy – z hľadiska frekvencií floskúl – treba spozornieť alebo až ignorovať rečníka, zavrieť knihu či odložiť časopis. Správate sa aj vy podľa tohto testu?
„Snažím sa. Moja kniha by mala byť sérom proti ľudskej blbosti. A keby ste aj vy mne s vážnosťou kládli floskulózne otázky, pod nejakou zdvorilou zámienkou by som tento rozhovor rýchlo ukončil.“
