Neinformovaný divák by túto výstavu asi nepripísal autorovi ženského rodu. Rozmerné obrazy s razantným rukopisom nevykazujú totiž nič feminné: ani mäkkú citovosť v maliarskom podaní, ani stopu po sentimentálnych témach. A sarkazmy sú predsa doménou mužov. V českej výtvarnej tradícii ich najvýraznejšie etabloval Josef Váchal a potom niektorí dadaisti a surrealisti. V súvislosti s terajšou výstavou sa však azda najbližším javí ich spolupútnik, narodený tiež v Čechách, avšak celým životom i charakterom tvorby Rakúšan: Alfréd Kubin, ktorý vyoral na poli sarkazmu brázdu z najhlbších v celom svetovom umení.

A kubinovskú tradíciu kriesi v Prahe Slovenka Xénia Hoffmeisterová. Tá však na rozdiel od neho evokuje hryzavé scénky a deje neroztrasenou razanciou, podivuhodne kontrastujúcou so svojím fyzickým zjavom - takmer prerafaelitským. Jej výtvarná rétorika vykazuje zvláštnu triezvosť vo výraze. Neafektovane, ba až takmer surovo rekonštruuje podvedomé inscenácie, na hranici snovosti sa odohrávajú výpravné scény. Žiadajú si rozmernejší formát, aby nepremárnili ani tú najepizodickejšiu odbočku, a zjavne aj preto, že sa rozprava nesmie rozpadnúť, i keď je na pokračovanie.

Groteskné rysy Hoffmeisterová neraz stupňuje, avšak v poslednom čase, naopak, niekoľkokrát zvážneli do takmer iba kresebných, monochrónnych a silne hermetizovaných objektov, ktorými potvrdzuje úsilie o znakovosť, výrazovú redukciu bez maliarskeho ochudobnenia. Nevedno zatiaľ, či pôjde o otvorenie novej kapitoly, alebo o dialektické vybočenie, a teda o vyvažovanie chápania umeleckého posolstva.

Zrelosť jej rukopisu vie udržať i takéto „výpady“ v rámci osobného ponímania sveta. Dominoval vždy dej, ktorý síce často narábal s výraznými znakmi i symbolmi, avšak syntetické zhrnutie smeruje k archetypovej gradácii.

Hoffmeisterová sa snaží usvedčiť pochabosť proroctiev o konci maliarstva, sprevádzanú agresivitou nových komunikačných médií - svoje vízie „píše“ triezvou maľbou, ale aj rovnako suverénne ich zhmotňuje plastickými materiálmi.

Porovnanie s Alfrédom Kubinom mi bude azda prepáčené, ak si v jej prípade uvedomíme prioritu vízie v jej myslení, ale súčasne aj schopnosť pohybu tejto vízie. Niekedy plynulého, inokedy „na preskačku“. Rozumejme tým kontinuitu úsilia, nie definitívnych výpovedí.

K nim azda smeruje iba konštanta jej dikcie, ktorej dráma je vo vnútri. Nezávisí od pátosu dikcie, či už rozprávačskej, alebo tej, čo ju evokuje, teda maliarskej. Osobitosť spejúca k neosobnej (či nadosobnej?) a možno práve preto veľmi osobitej výpovedi.

Autor: RUDOLF FILA