Zuzana a Ivana sú spolužiačky z bratislavského konzervatória i z VŠMU, profesionálne „kolegyne“ z Tančiarne, ale aj rivalky. Obe sú nominované (spolu s projektom Okná, brehy, pozostalosti Združenia pre súčasnú operu) na cenu Objav sezóny v rámci tohtoročných Divadelných ocenení sezóny Dosky 2001. ZUZANA MAROŠOVÁ za postavu Sugar v muzikáli Niekto to rád horúce na Novej scéne v Bratislave a IVANA KUXOVÁ za výkon v produkcii Tančiareň v Činohre Slovenského národného divadla. V piatok po skončení hodiny hereckej výchovy sa budú ponáhľať do Nitry na slávnostné odovzdávanie cien, kde sa dozvedia, či vôbec a kto bude komu závidieť.

Konkurentky?

IVANA KUXOVÁ: „Keď som sa dozvedela o nomináciách, ihneď som Zuzane volala a zablahoželala jej i sebe.“

Takže stále priateľky?

I. K.: „Mali sme obdobia, že sme boli skvelé kamarátky, ale niekedy sme sa vedeli aj dobre pohádať. Neviem povedať, či išlo o rivalitu, rozdielnosť pováh, alebo o ponorkovú chorobu. Sme spolu od rána do večera už od strednej školy.“

Považujete za výhodu alebo skôr za nevýhodu, ak vás v profesionálnom divadle režíruje váš pedagóg, ako to bolo v prípade Martina Hubu a Tančiarne?

I. K.: „Je to skôr výhoda.“

ZUZANA MAROŠOVÁ: „Nevýhodou by mohlo byť, ak by nás označovali za Hubových miláčikov.“

A označujú?

Z. M.: „Nemyslím si to.“

Ako sa vám spoločne tancuje?

I. K.: „Mám strašne rada atmosféru okolo Tančiarne. Sú tam minimálne tri generácie, a pritom to výborne funguje - od pána Chudíka až po najmladšiu - Zuzku Marošovú.“ (Smiech.)

Z. M.: „Ale nebudem klamať, že sa nikdy nevyskytne nijaký konflikt, keď príde mladý človek do divadla.“

Máte pred predstavením z niečoho obavy?

I. K.: „Na Tančiareň sa teším vždy, ale mám obavu z dvoch výstupov.“

Z toho vášho znamenitého stepu?

I. K.: „Áno, a z breakdance. Pri stepe nikdy neviem, aké tempo sa nasadí a či ho zvládnem. Breakdance je pre mňa rovnako fyzicky nesmierne náročný, hoci trvá len pár minút.“

Ako ste boli pripravené na tanečné výkony v muzikáloch?

I. K.: „Myslím, že konzervatórium aj VŠMU nás pripravili dobre, mali sme klasiku, latinské i ľudové tance, džez.“

Z. M.: „Pred začiatkom skúšania sme mali dva mesiace dvakrát do týždňa tanečné kurzy.“

Kolujú o vás fámy, že by ste urobili všetko.

Z. M.: „Neurobím salto. Ale inak: robila som mažoretky, šermovala som. Ale nie, vždy sa je čo učiť.“

V Tančiarni nemajú jednotlivé postavy mená. Dávali ste im nejaké prezývky?

Z. M.: „Postavy mali v každom výstupe pracovné označenia ako Anastázia, Boža, Cecília, Dorotea, Hortenzia, Galaxia… Ku každej postave patril partner, ktorý sa začínal na to isté písmeno.“

I. K.: „Ale používali sme aj prívlastky ako jednonohý.“

Šili autori scenára - Martin Huba a Martin Porubjak - postavy priamo na vás?

I. K.: „Myslím, že hej. Pán Huba je veľmi veľký psychológ.“

Museli ste aj improvizovať?

Z. M.: „Áno, ale pán Huba presne vedel, čo od nás chcel.“

Je nejaký moment v Tančiarni, ktorý si nenecháte ujsť, aj keď práve nie ste na scéne?

Z. M.: „Helenu Krajčiovú a jej krasokorčuľovanie.“

I. K.: „Pána Slezáčka, keď sa pozerá na hokej. Tento výstup si pozerajú všetky kostymérky.“

Vyskytli sa v scenári situácie, ktorým ste nerozumeli?

Z. M.: „Iné je niečomu rozumieť a iné je zažiť na vlastnej koži. Pre mňa bolo strašné sledovať, ako vníma Ladislav Chudík či Emília Vášáryová spev Karla Kryla. Mali v očiach slzy. My sme v roku 1989 mali osem rokov.“

I. K.: „Pamätám si len, že sme v škole prestali hovoriť súdružka učiteľka.“

Ako na vás pôsobili odtancované vojnové pasáže?

I. K.: „Prvá svetová vojna je pre mňa dejepis, ale o tej druhej som vedela dosť veľa, niečo mi povedali rodičia a starí rodičia, dosť veľa som si o tom prečítala.“

Ako ste sa dopracovali k takému intenzívnemu zážitku, aký ste predviedli vo výstupe Židovky, ktorá musí „tančiareň“ opustiť?

I. K.: „Stretávam sa dodnes so starými ľuďmi, ktorí prežili Osvienčim. Počúvam ich rozprávania, hoci je to niekedy veľmi depresívne. Vidím na týchto ľuďoch, ako neuveriteľne doteraz trpia. Je dobré, že sa teraz myslí na odškodnenie týchto ľudí, ale podobný zážitok sa už nedá nijakými peniazmi vymazať z pamäti.“

Cítite u divákov Tančiarne nejakú zvláštnu odozvu?

Z. M.: „Niekedy sú to drobnosti. Viackrát sa nám stalo, že keď prišiel pán Zvarík a začal spievať partizánsku pesničku, začal ktosi v hľadisku vzlykať. Je to veľmi silný pocit, aj teraz, keď to hovorím, mám zimomriavky.“

I. K.: „Moja babka po premiére len plakala a plakala.“

Čo vám ako prvé napadlo po teroristickom útoku na USA?

Z. M.: „Napadlo mi, ako si niekto môže dovoliť inému zobrať život, ako môže mať tú drzosť. Paradoxom bolo, že v ten deň sme práve hrali Niekto to rád horúce. Hovorili sme si: Tam sa dejú hrozné veci a my tu hráme komédiu! Z výstupov sme počas celého predstavenia utekali pozerať televíziu.“

I. K.: „Aj ja som bola v ten večer v divadle, o ničom som nevedela, až som si pripadala previnilo, keď sa som večer vrátila domov. Mám však pocit, že sme pod vplyvom týchto udalostí odrazu k sebe nejakí milší. Keď príde na lámanie chleba, sme asi všetci ľudia. Teda až na niektorých.“

ZUZANA ULIČIANSKA