
„Sme okno do sveta!“ FOTO - EMIL FÖLDESI, Čechynce
Mám invalidného syna, ktorý si „dovolil“ presťahovať sa na vidiek do Mokrého Hája, okres Skalica. Invalidný dôchodok mu prišiel v auguste na jeho pôvodnú adresu na poštu č. 212 na Seberíniho ul., kde jedine možno dôchodok prevziať. Hoci som mala synov občiansky preukaz, na pošte mi dôchodok pochopiteľne nevydali. V Sociálnej poisťovni ma informovali, že neprevzatý dôchodok posielajú po 30 dňoch do Košíc. A odtiaľ späť do Sociálnej poisťovne do Bratislavy. Hoci mám ukončenú vysokú školu, hádam ani tri vysoké školy by mi nepomohli pochopiť túto čudnú logiku. Majú síce počítače, ale zrejme lenivé.
Som 70-ročná osoba a obaja so synom sme diabetici. Za potrebný inzulín doplácame „iba“ 144 korún za jedno balenie.
Dnes je 10. septembra a doteraz dôchodok splatný 2. v mesiaci, t. j. mesiac a 8 dní - syn nedostal. Poraďte mi, prosím, lampáreň, kde sa môžem sťažovať. Pretelefonovala značnú sumu peňazí vrátane telegrafických peňažných podpôr, ktoré som synovi zasielala zo svojho starobného dôchodku a vypožičaných peňazí - keďže syn nemá priateľov v Mokrom Háji a cesta z Bratislavy trvá tri hodiny, pričom mám problém s nastupovaním a vystupovaním z vlaku (dva prestupy). Dochádzam k názoru, že narodené, choré deti by mali zhadzovať zo skaly - ako v Sparte. Považujem celú záležitosť za šikanu. To, že niektorí ľudia sa majú horšie, nerieši môj problém. Už si nemám kde požičať, ostáva sa pásť, ale kde?
BLANKA HOCMANOVÁ, Bratislava