jné hliadky nerentabilné a od istého času sedel na mieste policajta už ďalší cestujúci. Lietať som sa nikdy nebál, lebo ma skontrolovali špeciálnym detektorom, ktorý mal odhaliť každý kovový predmet skrytý vo vreckách mojich nohavíc. A kontrolovali aj všetkých ostatných pasažierov. A čo mal kto schované v batožine, k tomu sa aj-tak počas letu nedostal. Odvtedy, ako sa na palubu amerických aeroliniek dostali teroristi s nožíkmi a údajne s bombami na tele, nie som si istý už žiadnym detektorom. Napadá mi tu jedná myšlienka. Žeby boli naše prístroje lepšie ako tie americké? Lietať bohužiaľ budem musieť aj naďalej. Rodina býva tritisíc kilometrov od Slovenska a cestovať autom alebo vlakom by trvalo dva dni.

Minule som cestoval vlakom do Bratislavy a každú hodinku prešiel okolo mojho kupé policajt so psom. Cítil som sa veľmi bezpečne. Začínam rozmýšľať na tým, že na budúci rok pocestujem za svojou rodinou predsa len vlakom. Potrvá to síce dlhšie, ale budem mať väčšiu istotu, že sa do cieľa svojej cesty aj dostanem. Na budúci rok si ale po sprísnení bezpečnostných pravidiel vyberú možno teroristi za svoj cieľ medzinárodný rýchlik plný nevinných cestujúcich. Tak možno predsa len poletím. Alebo sa budem držať hesla - všade dobre, doma najlepšie.