ŠTARTFOTO – JÁN SÚKUP

dvojka v reprezentácii (po Jaroslave Bukvajovej). Zamilovaný pár lyžuje za ŠKP Štrbské Pleso, býva na ubytovni na jednej chodbe, každý má svoju izbu.

Bajčičák a Pastrnáková prežili pred majstrovstvami sveta v Lahti svojho prvého spoločného Valentína, obdarovali sa drobnými darčekmi. V sobotu Anka držala palce svojmu milému v pretekoch na 10 km klasicky a potom v stíhačke na 10 km voľnou technikou, no z celkového 43. miesta neboli nadšení. Keď nám na štadióne v Lahti rozprávali svoj príbeh, Martin rozvážne hľadal myšlienky. Usmievavá blondínka po jeho boku uvoľňovala atmosféru. Nominácii Pastrnákovej na MS sa potešila aj Bukvajová, ktorá má v reprezentačnom kolektíve konečne dámsku spoločnosť a na izbe v hoteli na brehu jazera Vesijärvi sa má s kým porozprávať.

Zoznámili sa v Maďarsku

Anna: „V deväťdesiatom štvrtom roku som skončila základnú školu, išla som na strednú. Mala som štrnásť. So staršou sestrou Oľgou, ktorá tiež behala na lyžiach, nás vybrali na sústredenie do Maďarska. Nastúpila som do autobusu a nikoho v partii som nepoznala. Ani Ivana Bátoryho, ktorý v tom čase už bol známym reprezentantom. Začínala som s lyžovaním vo Svite, potom som prestúpila do ŠKP. Pamätám si, že Martin mi vtedy v Egri tlačil kaleráby do hlavy – vraj aké máš ty pekné modré oči a tak. Všetci chalani tam boli rovnakí. Bajčičák a Rado Zima s hlavami dohola vystrihanými vyzerali ako basisti. Vtedy ma ani jeden z nich nezaujal.“

Martin: „Áno, na letnom sústredení ŠKP Štrbské Pleso v maďarskom Egri sme sa videli prvý raz. Anka bola najmladšia zo všetkých, na rukách sme ju nosili. S Radom Zimom sme sa predvádzali účesom a viem, že sme sa jej nepáčili.“

Nepodpísaný Valentín 98

Martin: „Pred olympiádou v Nagane chcel s Ankou chodiť práve Zima, ja som robil všetko preto, aby im to vyšlo. S Radom sme boli kamaráti. Písali sme spolu listy. Ale akosi ten vzťah zamrzol. Spomínam si, vo februári 1998 som sa vrátil zo zimnej olympiády v Nagane a na mobile som si našiel esemesku – pozdrav na Valentína. Nepodpísaný. Netušil som, od koho je. Keď sa vykľulo šidlo z vreca, nechal som rozhodnutie na Anku. Vedel som, že o ňu má záujem viacero chalanov. Ona sa musela rozhodnúť.“

Anna: „Neskôr som sa do Martina zahľadela. Zdalo sa mi, že je vo všetkom zodpovedný, kým ja som ešte stále bola pojašená. Priťahovalo ma to. Tušila som, že je to správny chlapec, čo by ma vedel usmerniť – aj v lyžovaní. Od Martina sa v prístupe k športu mám čo učiť. Je to profík.“

Partner – opora

Anna: „Vyhovuje mi, že keď chodíme na spoločné sústredenia reprezentácie či klubu. Vo voľných chvíľach sa nenudím. Keď sa niečo prihodí, tak mám vedľa seba blízkeho človeka, ktorému sa môžem zdôveriť, vyrozprávať. Odkedy mám Martina, získala som v lyžovaní novú motiváciu – chcem byť stále lepšia, aby som sa udržala v reprezentácii a mohla byť s ním. Nechcem byť dobrá len na Slovensku, ale túžim sa presadiť aj vo svete. Hoci moje výsledky v Lahti tomu zatiaľ nenasvedčujú. Ale premiéru na svetovom šampionáte beriem ako odrazový mostík do ďalšej kariéry. Sú chvíle, keď sa mi nechce trénovať a chcem si prípravu zľahčiť. Martin ma vie povzbudiť, dodá mi sily.“

Martin: „Myslím si, že je to dobré, keď sa obaja venujeme jednému športu. Že môžeme byť častejšie spolu. Na druhej stane sa ale šport prelína so súkromím a niekedy to ide na nervy. Neviem si predstaviť, ako by to bolo s iným dievčaťom, nešportovkyňou, či by ma vedela pochopiť, že celý deň som na tréningu, večer na regenerácii. Anka to všetko prežíva na vlastnej koži. Odkedy spolu chodíme, moja športová výkonnosť mala stupajúci charakter, aj keď nešlo o žiadne svetoborné výsledky. Majstrovstvá sveta v rakúskom Ramsau 99 mi vyšli lepšie ako olympiáda, potom som vo Svetovom pohári dva razy skončil do 10. miesta. Táto sezóna sa však dá charakterizovať slovami nič moc. Okolie v reprezentácii si už zvyklo, že sme často pri sebe. Niekomu je to jedno, niekomu to prekáža. Nikto mi však ešte nič nepovedal. Ale cítim aj závisť. Považujem to za normálne. Zdá sa mi, že aj ja by som závidel kolegovi, že má so sebou partnerku. V lyžovaní mám väčšie skúsenosti, snažím sa Anke poradiť. Nie vždy si dá, občas býva tvrdohlavá a robí si ďalej po svojom. Do tréningových metód jej nezasahujem, na to sú tréneri. Ale viem k nej prehovoriť, keď nemá chuť do ťažkej prípravy, aby to prekonala.“

Anka má predpoklady bodovať v SP

Martin: „Pred dvoma rokmi mala časté zdravotné problémy. Počul som názory, že vraj je to preto, že chodíme spolu. Hlúposť. Keď sme začali spolu chodiť, bola v puberte. Kritické obdobie, keď mladí ľudia vedia zanevrieť na šport. Anka v juniorskom veku vyhrávala domáce slovenské preteky, v lete sa presadzovala v behu do vrchu. V silovej príprave je veľmi dobrá, má zodpovedajúcu svalovú hmotu. Vytrvalostne je na tom tiež v poriadku, anatomicky sa hodí na bežecké lyžovanie. Má predpoklady, aby sa v priebehu dvoch – troch rokov presadila aj v medzinárodnej konkurencii – bodovať vo Svetovom pohári. Budem jej pri tom pomáhať, ako len budem vládať.“

Anna: „Martin bol ako junior dva razy medailový na svete, striebro a bronz priniesol zo šampionátu v talianskom Asiagu 96. Zhodou okolností v oboch pretekoch skončil za Švédom Elofssonom, ktorý tu v Lahti berie jedno zlato za druhým. Martinovi sa na fínskom snehu nedarí, ako by si predstavoval. Šport je taký – raz si hore, inokedy padneš dolu. Môj chlapec má veľkú snahu. Bolo mi ho ľúto, že v Lahti sa to zatiaľ neprejavilo. Utešovala som ho, keď som videla, ako ho to mrzí. Ale o rok je zimná olympiáda v Salt Lake City, tam mu to môže vyjsť oveľa lepšie.“

O svadbe je zatiaľ ticho

Anna: „Som z piatich dievčat. Najstaršia je Oľga a mladšie odo mňa sú Darinka, Jarmilka, Galinka. Všetky sme ešte slobodné. My nebudeme prvá svadba v rodine. Necítim sa ešte na vydaj. Som ešte veľké decko. Mám čas. Najprv by som sa chcela zabezpečiť. Aby som mala kde bývať. Lyžovanie však nie je práve lukratívny šport.“

Martin: „Nepomýšľame zatiaľ na svadbu. Aj preto, že Anka je športovkyňa. Nech najprv niečo dokáže v lyžovaní, potom sa zariadime ako ďalej. Z môjho hľadiska sa už nechcem vyhovárať na vek, teraz je obdobie, keď v športe treba podávať vrcholné výkony – ako to ukazuje Elofsson. On je výnimočný bežec na lyžiach, zdolal všetkých, nielen mňa. Trochu mi prekáža, že tieto majstrovstvá sveta sú viac šité pre klasický beh, mne skôr vyhovuje korčuliarsky štýl. V sobotu po dvoch nevydarených klasických pretekoch mi ani skejt nevyšiel podľa predstáv. Lyžovanie má efekt, keď človek vo Svetovom pohári behá do 10. miesta. V januári som v pretekoch na olympijskej trati v Salt Lake City dobehol siedmy, dostal som prémiu 500 švajčiarskych frankov, prilepšil som si o vyše 14-tisíc korún. Vraví sa však, že jedna lastovička leto nerobí. Musím sa zlepšiť, aby som sa vo svetovej špičke presadil častejšie. Aby som s Ivanom Bátorym aj ja dokázal, že dobrý bežec na lyžiach môže vyrásť aj v našich ťažkých podmienkach.“