Pre štátne divadlo robil Jan Rajlich plagáty skôr z nadšenia. Dostával za ne maximálne predplatné do divadla pre seba a pre manželku. S plagátom k opere Albana Berga Wojcek dosiahol nebývalý úspech. Inscenáciu po piatich reprízach stiahli. Plagát sa však dodnes čestne prezentuje na dverách umelcovho brnianskeho ateliéru.
né. Nebol to útek z bojiska, veď s tvorbou neprestal. Zistil len, že už dávno predtým mu učarovalo čosi iné: plagáty.
I keď v tom období sa o slobode prejavu hovoriť veľmi nedalo, cítil, že išlo skôr o samotný zmysel konania. „Otázka slobody je ošemetná. Keď som maľoval, robil som to, čo ma výsostne bavilo, ale len pre seba, zopár kamarátov a známych,“ hovorí. Preto ho čoraz viac lákalo prezentovať sa pre širší okruh ľudí. Zdalo sa mu, že práve oblasť plagátovej tvorby bude tá správna vizuálna komunikácia.
V Baťovej Škole umenia v Zlíne, rok 1943. Hodina figurálneho kreslenia. Koriguje profesor Karel Hofman, medzi študentami pri stojane Jan Rajlich druhý zľava.
K tejto myšlienke sa Jan Rajlich nedostal náhodou. Študoval totiž v Zlíne na súkromnej umeleckej škole Baťových závodov. „Našťastie, škola nepodliehala vtedajšiemu protektorátnemu ministerstvu školstva. Bola to taká enkláva, oáza, do ktorej okupanti nezasahovali,“ spomína. V spoločnosti ľudí, ktorí pracovali v oblasti grafického dizajnu firmy, tu získal profesionálne základy. Jeho praxou sa tak napriek všetkému stala reklama.
Sadnúť na lep plagátu
Počas štúdia Jan Rajlich cítil, akoby umenie bolo niečo iné, než to, čo ho učia. Žil v túžbe byť ‘naozajstným‘ umelcom a maľovať krajiny, portréty, figurálne kompozície. Po čase zistil, že i keď maľuje svoje veci, stále v sebe nosí čosi baťovského. Dnes je presvedčený, že to, čo Baťa v Zlíne v minulosti vyviedol, nemá obdobu. Tento podnikateľ, génius a vynikajúci stratég síce nemal o architektúre, bývaní a urbanizme ani poňatia, mal však vízie a na ich realizáciu si pozýval celú plejádu odborníkov. A nie hocijakých – tých najlepších. Podľa Jana Rajlicha sa taký úspech dá dosiahnuť len kolektívnou tvorbou. Tá je totiž kľúčom nielen k takzvanej „corporate identity“, ale aj k naturelu tvorcov.
Propagácia verzus propaganda
A odrazu bolo len otázkou času, kedy Jan Rajlich zavesí svoje maľby na klinec a vrhne sa opäť na grafický dizajn. Obchodná a kultúrna reklama v Brne však takmer vôbec neexistovali, snáď s výnimkou veľtrhov, ktoré reprezentovali obchod v zahraničí. Bolo tu však divadlo, kde sa plagátom s trochou šťastia mohlo dariť. „Pustil som sa do toho práve v období, keď podmienky v Československu neboli najružovejšie. Všetka propagácia smerovala k politickej propagande. Možno preto ma to lákalo,“ uvažuje.
Jan Rajlich veľmi chcel, aby sa plagát dostal z periférie všeobecného záujmu. Vedel, že jeho umelecká hodnota bola zneužívaná, rýchlo však prišiel na to, že paradoxne ide práve o to: vedieť, čo má plagát vyjadriť. „Cenzúra je večná otázka,“ vraví s úsmevom. „Polemika, či môže výrvarník-fajčiar navrhovať plagát na boj proti fajčeniu, je stále aktuálna. Ak je ponuka ekonomicky výhodná, nastáva v človeku rozpor. Pamätám si ho ešte zo študentských rokov. Viem, že sa nikdy nevyjasní.“
V divadle boli dotknutí
Kedysi si Jan Rajlich menej vyberal – pracoval na zákazkách, ktoré prišli. Boli rôzne, niektoré aj politické. Najviac sa zameriaval na kultúrnu oblasť, alebo robil plagáty na zvláštne témy. Aby vyžil, zaoberal sa ešte výstavníckou grafikou, ktorú v Brne využil pre veľtrhy. „Pri zákazkách som rešpektoval požiadavky objednávateľa, ak som ich uznal za rozumné a správne. Samozrejme, na mnohé som aj rezignoval. Stalo sa aj, že som ich riešil kompromisom,“ hovorí.
Napríklad, keď sa v divadle nezhodli na spoločnej metafore, urobil pre nich taký plagát, aký chceli. Pre seba však vytlačil ten pôvodný, ktorý potom posielal na výstavy a žal úspechy. V divadle boli vraj vtedy veľmi dotknutí. „Ideálne je, ak plagát najprv splní svoju ‘pouličnú‘ – teda pôvodnú informatívnu funkciu, a potom pokračuje galerijným životom,“ tvrdí.
Kritika chce škandál
Takých plagátov však podľa neho nie je veľa. Pri spoločenskej objednávke do toho totiž mnohí hovoria, keď zase človek robí vlastnú vec, je sám a iba vystavuje svoj názor kritike. „Ale kritika by aj v prípade plagátu javila záujem až vtedy, keby niekde niekomu spadol na hlavu alebo vyvolal škandál,“ smeje sa Rajlich.
Medzi ‘osobnou‘ a spoločenskou objednávkou žiadne rozdiely nevidí. „Plagát síce nie je žiadny román ani dlhý text a všetko má byť povedané lapidárne až telegraficky, podstatná je však jeho poetika. Tá sa dá niekedy vyjadriť polopatisticky, inokedy nie,“ uvažuje. Ak si má človek niečo dobre zapamätať, má to byť podľa neho jasné, priehľadné, zapamätateľné a hlavne pekné. Ak produkcia prehluší tvorivú prácu, chýba to základné: myšlienka a vtip.
Kedysi mali byť plagáty a logá graficky čo najjednoduchšie preto, aby sa dali ľahšie zmenšiť či zväčšiť. Dnes nie je technický problém ani s nazložitejším grafickým návrhom. „Elektronické metódy umožňujú komunikovať a multiplikovať všetko, jednoduchosť však neznamená ľahkosť,“ vraví Rajlich. „Počítač je iba technika, ktorá sa dá ovládnuť. Ja sa stále vraciam k zásadám, ktoré platili, keď sme chodili pešo.“
Jan Rajlich už rukou nekreslí. Ťažkosti s očami mu nedovoľujú počítať desatiny milimetra, takže na všetkom, čo za posledné roky urobil, je podpísaný počítač. V čase inflácie vizuálnych komunikácií ho trochu desí prílišná ľahkosť všetkého. „Bohužiaľ, všetko je reklama. Keď tu svojho času nebola žiadna, tak som ju propagoval. Dnes musím byť skôr proti nej,“ ho
JAN RAJLICH (83) sa narodil v juhočeskej dedine Dírná v okrese Tábor. Školu navštevoval v Jindřichovom Hradci. Po maturite odišiel študovať na umeleckú školu do Zlína. V Brne žije od roku 1950. Je zakladateľom Medzinárodného bienále grafického dizajnu v Brne, najvýznamnejšej svetovej prehliadky grafických foriem vizuálnych komunikácií. Patrí k popredným a v zahraničí najznámejším českým grafikom-dizajnérom. Za svoje aktivity bol viackrát vyznamenaný vrcholovou medzinárodnou organizáciou grafického dizajnu Icograda. Jeho plagáty sú cenené a zaraďované do výstav a zbierok plagátov po celom svete, objavujú sa na aukciách v renomovaných aukčných sieňach v Londýne aj v New Yorku. Počas svojej profesionálnej kariéry získal vyše štyridsať ocenení, v posledných rokoch napríklad cenu Masters‘ Eye na medzinárodnom Trienále plagátu v Trnave (1991), vyznamenanie za dielo v odbore tvorby značiek a symbolov na 1. svetovom festivale logodizajnu v Ostende (1994) či medzinárodnú cenu Design Prestige Dizajn centra ČR (1996). V roku 1998 ho Fachhochschule Potsdam v Berlíne zaradila medzi sto najznámejších grafikov-dizajnérov na svete.Le Corbusier bol Zlínom nadšený
Baťa si na svoje lacné vylepovacie plochy šesťkrát za rok vyvesil ohromné plagáty. Boli na nich novinky jeho výrobkov. Keďže priestor vtedy nebol zahltený ostatnou reklamou, mal veľkú komunikačnú hodnotu. Ľudí jeho topánky zaujímali. Jan Rajlich tvrdí, že Baťa urobil taký ohromný čin, že by sa mal nepretržite študovať. „Aj svetoznámy architekt Le Corbusier bol Zlínom nadšený. Keď sa človek ocitol v Prešove, Chebe alebo Opave a prešiel okolo jeho predajne, musel zaregistrovať logo. Baťa nezveroval predaj svojich výrobkov cudzím firmám a budoval si vlastné typizované predajne so vzorovými výkladmi. Po predajniach chodili kontroly a nedodržanie predpisov sa sankcionovalo. Dokonca robil aj verejné prieskumy na zapamätanie svojho loga,“ spomína.
vorí.FOTO SME – PAVOL FUNTÁL a ARCHÍV JANA RAJLICHA
