Snímka z divadelnej hry Medzi nebom a ženou. Príbeh má dve ústredné postavy: Muža a Ženu. Na javisku sa v najintímnejších farbách odvíja krehký príbeh o cestách lásky, ktorej rozmanité podoby sú zachytené v dvanástich sekvenciách podľa mesiacov v roku. Ako sa striedajú mesiace a ročné obdobia, tak sa dve čisté stvorenia púšťajú do zápasu s časom: spoznávajú sa, obnažujú, zakukľujú, približujú a vzďaľujú, balansujú, prepadávajú sa do hĺbky vzťahu a opäť spolu vzlietajú. Hru napísal a inscenoval Dodo Gombár, hlavné úlohy stvárnili životní partneri Milan Mikulčík a Enikő Eszenyi. Majú svoju zvláštnu reč, ktorou hovoria doma aj na javisku.
FOTO SME – PAVOL MAJER a TUMBÁSZ HÉDI
Keď herec Milan Mikulčík pred rokom odišiel za svojou láskou Enikő Eszenyi a ocitol sa v Budapešti, po maďarsky nevedel takmer slovo. Aby sa v krajnom prípade dohovoril aspoň hmatom, absolvoval masérsky kurz. Napokon ho však nepotreboval. Dnes hovorí, že je dôležité pracovať s ľuďmi, s ktorými si naozaj rozumie. Po boku umelkyne, ktorú domáce publikum zbožňuje, sa v Maďarsku nestratil.
Herečka a režisérka Enikő Eszenyi sa s ním zoznámila v čase, keď prišla prvý raz do Bratislavy inscenovať Shakespeara. Spolu s láskou sa medzi nimi zrodil aj zvláštny dorozumievací jazyk – akási maďarsko-slovensko-rusko-anglická hatlanina. Netrvalo dlho a prerazili s ňou aj na divadelnú scénu.
Aby bolo jasné: slovenský režisér Dodo Gombár napísal hru, ktorú inscenoval v budapeštianskom divadle Thália. Milanovi a Enikő sadne ako uliata. Hrajú o svojom živote, vo svojom zvláštnom jazyku, svojou rečou tela i duše. Ľudia, ktorí divadelné predstavenie Medzi nebom a ženou videli aj na Slovensku, vravia, že ‘to je to európske‘. A oni dvaja sú presvedčení, že je to hra pre akúkoľvek dvojicu na svete.
ENIKŐ ESZENYI (42) pochádza z maďarskej dediny Csenger. Vyštudovala herectvo na Divadelnej a filmovej fakulte v Budapešti, od roku 1983 účinkuje v divadle Vígszinház. Získala množstvo hereckých ocenení, ako režisérka inscenovala v Prahe tri a v Bratislave dve Shakespearove drámy – v roku 1997 Ako sa vám páči a v roku 2002 Antonia a Kleopatru. S Jozefom Kronerom hrala v televíznom filme Smutný valčík a s Rudolfom Hrušínskym vo filme Smrteľné cesty a anjeli. V roku 1999 založila nadáciu Za čistú budúcnosť. Na konte má dve CD a knihu Idjime Praga (2001), v ktorej opisuje svoje skúsenosti z pôsobenia v zahraničných divadlách. MILAN MIKULČÍK (30) sa narodil v Piešťanoch. Amatérsky sa venoval divadlu v domovskom súbore v Brezovej pod Bradlom. Po ukončení SOU chemického v Senici študoval na VŠMU v Bratislave. Už počas štúdia účinkoval v Činohre SND a v roku 1997 sa stal jej stálym členom. Hosťoval v inscenáciách DPOH a v Mestskom divadle Bratislava. Účinkoval v slovenských filmoch Modré z neba, Vadí nevadí, Tábor padlých žien, Kruté radosti. Momentálne žije v Budapešti, kde účinkuje v predstavení Medzi nebom a ženou v divadle Thália.
Milan Mikulčík: Ona je námet na štúdium
Nemali ste strach, keď ste rovno zo Slovenského národného divadla odišli hrať do Budapešti – navyše po maďarsky?
„Mal. Dokonca tesne predtým, ako sme začali skúšať, som z ničoho nič dostal riadnu angínu. O to viac som však skúšobné obdobie ocenil. Považoval som za veľký úspech, že sa mi práve tak podarilo zdolať rozdiel medzi maďarčinou a slovenčinou.“
Úlohy v hre Medzi nebom a ženou sú na vás a Enikö dokonale našité. Čo teda vlastne hráte?
„Keď režisér Dodo Gombár začal hru písať, ešte netušil, že nás bude niekedy v Budapešti režírovať. Až pri dokončovaní ju začal technicky upravovať pre nás dvoch. Ono je to s tým prenášaním na javisko ťažké. Ak je tam niečo ‘zo života‘, cítiť to už z predlohy. Samozrejme, keď sme sa počas práce lepšie spoznali, Dodo nás usmerňoval podľa toho, ako vnímal náš životný štýl. Boli sme ako farbičky, ktorými mohol dotvoriť svoje divadelné situácie.“
V inscenácii hovoríte občas po anglicky, po rusky, trochu po slovensky a najviac po maďarsky. Nezdá sa vám, že slovenské publikum je v nevýhode?
„Ak chce rozumieť iba textu, pocitu zadosťučinenia sa nedočká. Ale ono chce väčšinou rozumieť všetkému. ‘Hendikep‘ je vyvážený jazykovou hrou, kostýmami, vymyslenými situáciami či scénickými úpravami. Ak divák predstavenie cíti, môže sa dozvedieť veľa. Ale tiež sa nemusí dozvedieť nič a vôbec to nemusí byť neznalosťou jazyka.“
Ako teraz vnímate maďarčinu a slovenčinu?
„Sú to pre mňa jazyky veľmi odlišné v myslení aj vo svojej variabilite.“
Ste v Budapešti šťastný?
„V súkromí je to fajn. Sem-tam by som sa síce rád porozprával s kamarátmi ako kedysi, to je jasné. Ale zatiaľ to nejde. No v predstavení si všetky nedostatky vykompenzujem. Hráme ho často a spotrebujem na javisku všetku energiu. Okrem toho som sa stretol s ľuďmi, ktorí v Budapešti rozbiehajú slovenské divadlo, možno tam budem účinkovať.“
V akom štádiu dorozumievania ste?
„Moja znalosť maďarčiny je zatiaľ na úrovni prvotnopospolnej spoločnosti. Chcem sa však už naučiť poriadne po maďarsky. Ten jazyk vo mne vlastne funguje, viem sa ním baviť aj tri-štyri hodiny, ale rád by som ho už chápal na tej úrovni, na akej sa vyjadruje Enikő. Ona sa zase dožaduje správnych výrazov v slovenčine. Ja ju radšej neupozorňujem, lebo sa mi páči, ako to hovorí po svojom. Vždy jej vravím – ty to vieš povedať krajšie.“
Na javisku sa s Enikő presvedčivo hádate. Ako je to naozaj?
„Hádame sa aj naozaj, veď to je normálne. Akurát by nám asi máloktorý pozorovateľ rozumel. Možno to vyzerá, že naša domáca hádka vyzerá rovnako ako na javisku. A ak sa to divákovi páči, nebudem mu to vyvracať.“
Ste spolu v divadle aj mimo neho. Aká je Enikő partnerka?
„V normálnom živote riešime aktuálne každodenné situácie. Keď sme ešte neboli partnermi, mnohokrát mi poradila nielen ako hercovi. Divadlo je jej zamestnaním, navyše má talent. Je profesionálka a človek, ktorý vie pomôcť.“
Neprekáža vám jej dominantnosť?
„Nie, učím sa od nej. Prečo by som sa neučil od niekoho, o kom si myslím, že je lepší a silnejší?“
Nechcete mať vlastné skúsenosti?
„Ona je skúsenosť. Je omnoho spontánnejší človek ako ja, aj v živote, aj v divadle. Zaujíma ma, ako si v rôznych životných situáciách dokáže poradiť. Veľa vecí má už nažitých. V tomto zmysle ju vnímam dokonca ako námet na štúdium.“
Nemáte potrebu riešiť niektoré situácie inak ako ona?
„Ale áno. V istých veciach som tvrdohlavý a chcem ich silou mocou urobiť podľa seba. Je to akási hra s egom: pustím sa po zložitých chodníčkoch a až keď zistím, že výsledok je mizerný, uverím tomu, čo hovorí Enikő. Lebo ona nakoniec vždy vie, kadiaľ vedie cesta – priama a účinná.“
Enikő Eszenyi: Verím prastarým pudom
Po vašich režijných úspechoch v Slovenskom národnom divadle ste sa opäť objavili na Slovensku, tentoraz ako herečka. Čo vás sem ťahá?
„Je to celkom prozaické. Chodím sem už od čias vysokej školy. Vtedy som sa tu zoznámila s mojím bývalým manželom, ktorý pochádza z Komárna. Slovensko nie je pre mňa žiadna neznáma.“
Teraz hráte s Milanom Mikulčíkom predstavenie o vás dvoch. Nie je pre vás ťažké odkrývať sa?
„Hra hovorí toľko o nás, ako napríklad aj o vás. A rovnako môže hovoriť o ďalších. V hre sa nedá neodkryť. Koniec koncov, aké iné než svoje pocity by som do nej vkladala? Veď môžem hospodáriť iba s vlastnými. O tom vás presvedčí každý Romeo a každá Júlia. S láskou majú skúsenosť všetci.“
Zmenil sa váš život, odkedy spolu hráte?
„Iba ak v tom, že sme viac spolu. Inak nie.“
Neprekáža vám vekový rozdiel?
„To nie je dobrá otázka. Myslíte si, že keby to bol problém, povedala by som vám – áno, starnem a bojím sa, že pozajtra sa dovalí s mladšou?“
Ste veľmi aktívna a úspešná – režírujete, hráte, cestujete, máte nadáciu. Nechcete si založiť rodinu?
„Ja žijem v rodine. Mám mamu, otca, okolo mňa je veľa detí. To je moja rodina.“
Beriete svoje roly ako na páse, alebo k nejakej aj trochu viac inklinujete?
„Mám za sebou veľmi veľa veľmi dobrých úloh, hrala som od Ibsenovej Nory až po Shakespearovu Rosalindu všetko možné. Nezvykla som uvažovať nad tým, či je niektorá z nich pre mňa výnimočná. Realitou je, že musím každý deň na siedmu naklusať do divadla a hrať. Či sa mi to páči, alebo nie.“
S Milanom máte svoj vlastný dorozumievací jazyk. Nezaoberáte sa niekedy slovensko-maďarskou otázkou?
„Nie. Táto téma mi nie je blízka, v podstate ma nezaujíma. Vzťah závisí od ľudí a je úplne jedno, akým jazykom hovoria. Delia sa na zlých a dobrých, nie na Slovákov či Maďarov.“
Ako vnímate jazykovú asimiláciu?
„Čo sa týka susedstva našich krajín, je to veľmi jednoduché: každá si bráni svoj jazyk, kým o všetkom sa aj tak komunikuje v angličtine. V konečnom dôsledku čítame tie isté noviny v Budapešti, v Bratislave či v Prahe a na titulke je tá istá americká hviezda. Veľké krajiny v spoločnej Európe nás zožerú, ak si nebudeme pomáhať. Potláčať globalizáciu s vedomím, že je nevyhnutná, sa však dá robiť iba vlastnou kultúrou. A aká je vlastná kultúra, to môžeme zistiť, ak ju vnímame v kontexte inej kultúry. K tomu slúžia aj naše jazyky.“
Čo sa v nich dá nájsť?
„Nie som jazykovedec. Ja v nich nič nehľadám, iba sa pomocou nich pokúšam dorozumieť s ľuďmi. Keď pracujem v cudzojazyčnom prostredí a chcem komunikovať, snažím sa pochytať čo najviac slov. Niečo sa na mňa nalepí v Bratislave, niečo v Prahe, niečo vo Varšave. Rada počúvam ľudí v ich rodnom jazyku. A vôbec mi nevadí, že veľa nerozumiem. Ľudia veľa hovoria, verbálne komunikujú, zverejňujú svoje myšlienky, a pritom vôbec nie je isté, či hovoria pravdu. Napokon, človek sa k človeku približuje aj inak: vôňou, odevom, tvarom nechtov, farbou vlasov, pohľadom, gestami, emóciami. Ja verím prastarým pudom.“
