
Jana Beňová (1974) žije v Bratislave. Vydala básnické zbierky Svetloplachý (1993), Lonochod a Nehota (1997), pred dvoma rokmi jej vyšiel Parker (Ľúbostný román). FOTO SME – PAVOL MAJER
Dvanásť poviedok a Ján Med. „To boli jediné vety, čo v texte pribudli po tom, ako som pred rokom začala pracovať v novinách,“ dodáva k tomu autorka-redaktorka Jana Beňová-Parkrová, „inak celá kniha už bola vtedy dopísaná.“
Ako sa vám po roku pozdáva?
„Občas som trochu zapochybovala, či ešte mám niečo spoločné s tými poviedkami.“
A máte?
„Ale iste. Skôr som sa bála, či v nej nebude nejakým nedopatrením niečo iné.“
Čo také?
„Neviem presne, možno zoznam komunikácií, ktoré sa tento rok chystá zrekonštruovať bratislavský magistrát, haha. Pocit neistoty však súvisí určite s tým, že prvýkrát som vydavateľovi neodovzdala strojopis – knihu – ale len texty na diskete. Aj všetky korektúry prebiehajú na monitoroch. Jednoducho človek dnes nemá nič na papieri! Tak potom, aká istota? Stále je tu hrozba, že nakoniec dostanete hotovú knihu a niekto vám tam cez noc trebárs pomenil titulky, chacha. Keď som ju však od vydavateľa dostala pred pár dňami do rúk a začala v nej listovať, tak som sa upokojila.“
Prečítali ste si ju celú?
„To nie, ale myslím si, že je to nakoniec predsa len tá moja kniha.“
Na dnešnom krste z nej bude čítať Milka Vášáryová. Čo vám o knihe povedala?
„Do telefónu mi porozprávala, čo sa jej na knihe páčilo, a potiahla príbehy za šnúrky. Najviac ma rozosmialo, ako zhodnotila poviedku Kam v Bratislave: Je to také vrúcne, ale pritom sa celý čas tvárite, že vy nič, vy muzikant. Odhalila ma, to je šťastie.“
Očakávate od literatúry niečo podobné aj vy ako čitateľka?
„Áno, nedávno som dočítala knihu Toni Morrisonovej Milovaná a rozmýšľala nad tým, prečo sa mi tak páčila, hoci najskôr som sa tohto veľmi smutného príbehu africkej Médey obávala. Vždy, keď sa v románe schyľovalo k niečomu hroznému, katastrofickému, tak to nikdy naplno nevypovedala. Pripadalo mi to, ako keď vietor nadvihne obrus na stole – pohýbe popolníkom a pohármi plnými červeného vína, ale nakoniec sa nič nevyleje. Tušíte tu hrôzu, ale nedostanete to rovno do tváre.“
Vždy ste boli takáto?
„Keď som mala šestnásť, tak som písala plamennú poéziu a myslím, že v tom veku to ináč ani nemôže byť. Viem, že treba písať aj o hrozných veciach, ale nerada čítam knihy, ktoré ma vystrašia. Nechcem sa báť kníh ani spisovateľov. A nechcem nikoho strašiť.“
Začínali ste básňami, potom prišiel román a teraz pre zmenu poviedky. Čo bude nasledovať?
„Román s názvom Plán odprevádzania.“
Váš slovosled sa niekomu môže občas aj nepozdávať. Je to zámer?
„Áno, podriaďujem ho celkovému významu a rytmu. Nechcem, aby moje rozprávanie bolo rozvláčne. Mám rada básne, aj keď ide vlastne o poviedky či román – sú výstižnejšie ako klasická próza a všetko sa v nich môže diať odrazu.“