Dušan Mitana (vľavo) so svojím priateľom, spisovateľom Dušanom Dušekom na prezentácii druhého vydania knihy Slovenský poker. FOTO - TASR
Včerajšie ráno nebolo pre DUŠANA MITANU najveselšie. Pre zlé počasie zrušil plán ísť na huby, hoci „už od detstva ich náruživo zbieram, trávim v lese dlhé hodiny a do košíka si okrem fľašky piva vždy pribalím aj pero a papier, ak by mi niečo šikovné napadlo“. No čo je horšie, celá família sa lúči s kocúrom Luciferom. „Je starý, vychudnutý, studený, stále ho strkám pod perinu, no podľa zverolekára sa už asi naplnil jeho čas. Neviem, či ho svojou starostlivosťou vlastne ešte viac netrápime. Pritom to nie je hocijaký kocúr, diktoval mi román Hľadanie strateného autora, ktorý má nenadarmo podtitul Rozhovory s Luciferom.“ Mitanovci ho majú od roku 1989. „Keď už ten zomrie, je po celej revolúcii,“ snaží sa odľahčiť sychravý deň.
„Ale z hľadiska literatúry je to pre mňa týždeň radosti,“ dodáva. V utorok aj stredu sa stretol s čitateľmi pri predstavovaní reedície svojej tretej poviedkovej knihy Slovenský poker, ktorá mala svoju premiéru pred desiatimi rokmi. „Je to, s výnimkou grafickej úpravy, tá istá kniha, hoci Koloman Kertész Bagala, ktorý už pripravil reedície Psích dní, Patagónie a Nočných správ, chcel do tohto vydania zaradiť aj dnes módny bonus. Ja som presadil svoju predstavu, aby to bol ten istý Slovenský poker.“
Argument autora je jasný, druhé vydanie si vyžiadali čitatelia, ktorí knihu márne zháňali, a tak by sa na nej nemalo nič meniť. Navyše, prospeje to trochu aj prehľadnosti, veď napríklad väčšina poviedok z pokera vyšla aj v ďalšom výbere Prievan. „Každá reedícia je príjemná, je vlastne znamením úspechu knihy, ale, samozrejme, pocitu pri vydaní nového diela sa to nevyrovná,“ hovorí autor vyše desiatky knižných titulov, ale aj viacerých scenárov a rozhlasových hier.
Mitana je na Slovensku výnimočný nielen svojou tvorbou, kde najmä v žánri poviedky ho neraz označujú za jej nekorunovaného kráľa, ale aj tým, že sa živí výlučne písaním. „Som v tomto dinosaurom, nejakým zázrakom však prežívam, aj vďaka tomu, že nie som náročný na požitky. Pravdou je však aj to, že istý čas som sa uchádzal o zamestnanie, no všade akoby sa báli, že budú mať so mnou problémy. Ale ďalšou pravdou je tiež to, že asi by ma nebavilo každý deň chodiť do roboty.“
O svojej sebadisciplíne pri písaní si ilúzie nerobí, máva aj niekoľkomesačné pauzy. „Našťastie, už sa poznám a neznervózňujem sa, viem, že vtedy sa netreba siliť. Časom takéto zablokovanie odznie a znovu sa dostaví chuť i nápady. Z písania musím mať predovšetkým ja radosť, a len potom sa môžu z napísaného tešiť aj čitatelia.“ Tí najskôr rástli spolu s ním, veď svoje prvé texty písal Mitana už ako malý školák do detských časopisov, no dnes je autorom pre niekoľko generácií. „S úžasom sledujem, že moje prvotiny Psie dni či Patagónia čítajú ľudia, ktorí majú aj o tridsať rokov menej než ja.“
S poviedkami Psie dni, ktorými knižne debutoval v roku 1970, je spojená aj zdrvujúca kritika Daňa Okáliho, ktorý ich vtedy označil za prejav západnej diverzie do našej kultúry. „Lepšiu reklamu mi nemohol urobiť,“ smeje sa enfant terrible, o ktorom sa dnes učia školáci na hodinách slovenskej literatúry.
ALEXANDER BALOGH
