V tejto rubrike rozprávajú známi ľudia o svojom spolužití s domácimi zvieratkami.
Dnes: Vilam Klimáček, spisovateľ
Keď mi moja dcéra asi pred piatimi rokmi povedala, že v Ekojuvente rušia zverinec a rozdávajú zvieratá, nezajasal som. Mali tam síce skvelé kozy, poníka, myši, zajace, sliepky, ale nič vhodné do paneláku. Až kým sme tam neobjavili peruánske morča, prezývané Sympaťák. Už vtedy malo talent zaujať človeka, k čomu mu okrem prítulnosti pomáhala aj dvojfarebná kožušina, deliaca jeho hlavu na tmavú a svetlú časť.
Keď mi ešte dcéra povedala – a nezisťoval som, či je to pravda – že morčatá, ktoré nik nechce, pôjdu ako pokrm pre hady do zoo, nezaváhal som a Sympaťák sa presťahoval k nám.
Je to nenáročný panelákový obyvateľ, ktorého sme v prvom týždni prekrstili na Filipa. Hoci mu nechávame klietku stále otvorenú, démon slobody ho neláka. Zakaždým, keď ho vyložíme pred ňu, v panike ju obehne, navlhčí parkety, bleskovo nájde vchod a s pišťaním vlezie do pilín.
Zviera zachránené pred hadom nemôžete nemilovať. Do roka a do dňa preto Filip dostal: novú klietku kategórie de luxe, plastový domček s osobitným vchodom bez zvončeka, sklenené napájadlo – zatiaľ sme rozbili štyri, sériu misiek na stravu, ktorú stále vysýpa. Odkedy je u nás, v rodine významne stúpol nákup zeleniny, čo je príspevok nášho Filipa k celkovo biednej slovenskej štatistike v jedení týchto produktov. Stravy sa vie dožadovať ten malý vydierač znamenite. Ráno čo ráno čaká na pol siedmu, kedy vstane dcéra do školy, a keďže od nej sa uhorky nedočká („ježíííš… som rozospatá!“), vyšle mohutný kvík cez celý byt, ktorý sa zavŕta do našich svedomí.
Hlbšie do môjho, pretože ho onedlho nakŕmim. Filip vycíti, keď príde návšteva, a frekvenciu prosebných zvukov zvýši na nevydržanie, vďaka čomu je tak zasypaný ovocím a zeleninou, že ho takmer nevidieť. Potom sa víťazne rozvalí a sleduje, ako na druhý deň ledva nahryznutú a zhnitú stravu vyhadzujeme.
Keď chodí po byte dcéra, je ticho. Keď moja žena, je ticho. Ale ak začuje môj krok a barytón, nasadí vysoké cé. Darmo, zdraví si živiteľa. Ale musím dodať, že veľakrát ma privolá nezištne. Nechce žrať, chce len poškrabkať, pohladiť.
Keď sme mu v prvom roku nechali odborne u zverolekárky ostrihať pazúriky, lebo sami sme sa báli strihnúť, nevediac, kde je to miesto, kde labka prechádza v necht, urobili sme objav. Pani doktorka chvíľu počúvala, ako pacienta upokojujeme so slovami „už to bude, Filipko“, „dobrý chlapec“ a podobne, a potom – žiada sa povedať, že sucho – dodala: to je samička. Takže nechtiac sme upreli zvieratku identitu a robíme to dodnes, lebo ostal pre nás Filipom. Zvyk je zvyk. Môžeš nám to vôbec odpustiť, Filipa?
