Podujatiu v topoľčianskom parku neprekáža ani dážď.
FOTO - ČTK, TASR, ARCHÍV a ARCHÍV GL
Tradičným vyvrcholením jazdeckej sezóny bývajú každú jeseň Hubertove jazdy. Sú obdobou klasického honu na živú líšku, ktorý sa v Anglicku napriek dlhoročným snahám ochranárov dodnes nepodarilo zrušiť. Práve pred týždňom sa na anglickom vidieku začala ďalšia sezóna, počas ktorej budú líšky unikať pred poľovnými psami – foxhoundmi. V našich končinách nahradil živú líšku už dávno jazdec, ktorý má na ramene pripnutý líščí chvost. A namiesto psov ho naháňa húf jazdcov.
Na koni i v koči
Hubertova jazda je nazvaná podľa patróna poľovníkov a jazdcov – svätého Huberta. Začína sa prípitkom a prečítaním regúl. V nich zaznejú všetky previnenia, ktorých sa jazdec počas honu nesmie dopustiť. Napríklad: Bez povelu nesmie zosadnúť z koňa, nesmie stratiť jazdeckú prilbu, nesmie ohrozovať alebo predbiehať vedúceho jazdca – mastra. Alebo: Používanie povzbudzujúcich a posilňujúcich destilátov sa pripúšťa iba v takej miere, aby jazdec neprestal rozoznávať, kde má jeho kôň hlavu a kde chvost.
Jedným z najznámejších miest na Slovensku, kde sa konajú Hubertove jazdy, sú Topoľčianky. Tohtoročná jazda za účasti 60 koní sa tam koná práve dnes.
Začiatok lovu sa odtrúbi na lesných rohoch. Nejazdiaci hostia sledujú celé dianie z kočiarov.
Keď sa potom ozve halali, jazdci majú líščí chvost buď strhnúť z pleca jazdca, alebo ho hľadať v húštinách. Všetkých účastníkov honu dekoruje master. Víťazom sa stáva šťastný majiteľ chvosta.
Večer po hone sa účastníci stretnú na recepcii a po nej nasleduje prísny súd. Počas neho tribunál posudzuje, kto sa dopustil akých previnení. Trestom je zvyčajne množstvo alkoholu, ktoré musí vinník zaplatiť.
Úlohou jazdcov pri Hubertovej jazde je získať líščí chvost.
< Tradícia z Topoľčianok
Hoci dnes Hubertove jazdy organizuje takmer každý väčší jazdecký klub na území Slovenska, k historicky najstarším patria Hubertove jazdy v Topoľčiankach a Holíči. V Topoľčiankach, sídle Štátneho žrebčína, sa ich základom stalo slávnostné vyraďovanie plemenných žrebcov. Boli to akési chovateľské dožinky. Vo väčšom rozsahu sa táto slávnosť organizovala po vojne, keď na ňu pozývali aj civilných jazdcov. Neskôr prevzal funkciu usporiadateľa Slovenský jazdecký zväz na čele s jeho dlhoročným predsedom JUDr. Petrom Zátureckým. V 90. rokoch sa organizovania podujatia ujali nadšenci z jazdeckého oddielu Elán Bratislava. Do Topoľčianok prichádzali so svojimi koňmi aj hostia zo zahraničia – Rakúšania, Česi, Švajčiari, Nemci. Všetkým sa tu veľmi páčilo. Zámok, jeseňou vyfarbený zámocký park, kraj pod Tribečom, prestávka pod ruinou Hrušovského hradu na Masarykovej lúke, kam chodieval na koni prvý prezident ČSR T. G. Masaryk, to všetko vytváralo krásnu scenériu. Keď si potom kone pod Hrušovom oddýchli, jazdci i hostia sa pri vatre posilnili divinovým gulášom a červeným vínom, vybrali sa na spiatočnú cestu.
„Na toto nemožno zabudnúť. Pohľady sú hodné maliarovej palety, nehovoriac o spoločenskom a športovom zážitku. Sem by som sa rád ešte raz v živote vrátil,“ povedal austrálsky jazdec Kevin O‘ Brien.
img src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/4/45/4599214/4599214.jpeg?rev=2" vspace="10" hspace="10" border="0" align="left" >
Kým v Anglicku ešte stále prenasledujú psy živú líšku, u nás ju už dávno nahradil jazdec s líščím chvostom na ramene.
Práve dnes sa v Topoľčiankach koná ďalšia Hubertova jazda. Začína sa o 10. hodine, zúčastňuje sa na nej 60 koní a organizuje ju Národný žrebčín.
Predchodca Hubertových jázd
Predchodcom Hubertových jázd boli tzv. parfozné lovy – poľovačky na divú zver na koňoch. Veľkú obľubu si v celej Európe získali najmä v 19. storočí. Na území dnešného Slovenska patrili k najprestížnejším parfozné lovy na Záhorí, kde bol ich hlavným protagonistom František I. Štefan Lotrinský, manžel cisárovnej Márie Terézie. Prvý hon, organizovaný Vojenským jazdeckým inštitútom, sa konal v Holíči 3. októbra 1873, posledný 10. októbra 1914.
Parfozný hon riadil master, jeho pomocníkom bol held master. Ten dozeral na skupinu jazdcov – field. Svorku psov viedol huntsman. Keď sa všetci účastníci honu zhromaždili na určenom mieste, slávnostné fanfáry odtrúbili začiatok a huntsman uviedol psy na stopu. Svorka potom štvala zver (obyčajne jeleňa, neskôr líšku) členitým terénom až do vyčerpania. Keď zviera postálo alebo unavené spadlo, psy ho obkľúčili a štekotom dali jazdcom vedieť, kde sa nachádza. Vtedy trubači zatrúbili halali a jazdci na koňoch sa vydali za korisťou. Pes, ktorý bol pri zvierati prvý, mu tesákmi preťal zadné šľachy, master ho potom nožom dorazil. Po tomto akte zazneli víťazné fanfáry a hon ukončili.
Pamätnou sa stala najmä jazda z 10. októbra 1894. Svorka psov vtedy zachytila stopu jeleňa za Holíčom a s jazdcami ho prenasledovali desať hodín až do Štvrtka pri Bratislave, čo je vyše 85 kilometrov.
Po prvej svetovej vojne viaceré štáty Európy vrátane vtedajšieho Československa lov na koňoch na živú zver zákonom zakázali.
Autor: Barbora LauckáJURAJ GRESSNER
