Kenskí bežci sa jeden na druhého výrazne ponášajú - štíhli, aj medzi pretekármi tmavej pleti najtmavší, každý s chlapčenským výrazom tváre. Na diaľku ich ťažko rozoznávali aj vlastní manažéri. Preto začali s logickou novinkou. Na dresoch nenosia len štartové číslo, ale aj svoje priezvisko.
Stupeň víťazov na 34. ročníku slávneho Newyorského mestského maratónu obsadili minulú sobotu iba Keňania. Zo šiestich tohtoročných najváženejších pretekov (Boston, Chicago, New York, Londýn, Berlín, Paríž) na najdlhšej olympijskej trati (42 195 metrov) zvíťazili Keňania päťkrát a v Berlíne utvoril Paul Tergat svetový rekord 2:04:55 h. Iba v Londýne triumfoval vytrvalec konkurenčnej Etiópie Abera.Šport má svoje paradoxy. Keňania síce kraľujú v historickej tabuľke najlepších časov vo všetkých stredných i vytrvalostných behoch s nadpolovičnou prevahou proti ostatnému svetu, ale maratón na olympiáde ešte nevyhrali.
Bežiaci kmeň – Kalenjinovia
Kenské bežecké úspechy majú stále čaro záhadnosti. O tom, že na viactisíckilometrovom území Great Rift Valley (Údolie veľkej úžiny) na vysokohorských plošinách s úrodnou pôdou sopečného pôvodu žijú vytrvalí dlhonohí pastieri, ktorí odmalička rýchlo behajú, sa vedelo. Všimol si ich napríklad aj americký spisovateľ Ernest Hemingway. „Bežali popri nás a smiali sa. Tak sme teda pridali. Bolo nám jasné, že si idú dať s autom preteky. Jeden po druhom odpadávali. Zostali dvaja najlepší. Tí nám stačili kilometre. Celý čas sa veselo uškŕňali, provokovali nás k väčšej rýchlosti,“ napísal vo svojej knihe Zelené pahorky africké.
Na obrovskej planine vo výške nad dvetisíc metrov (Etiópia, Keňa, Uganda, Tanzánia) žijú v tridsaťmiliónovej Keni Kalenjinovia (asi desať percent obyvateľstva), z nich necelého pol milióna v regióne Nandi. Odtiaľ pochádza drvivá väčšina „zázračných“ bežcov. Novinár John H. Manners, ktorý sa v Keni narodil, spomína v knihe Bežiaci kmeň: „V roku 1990 fyziológ Bengt Saltin, neskorší riaditeľ Kodanského centra pre výskum svalov, presvedčil časť švédskej juniorskej reprezentácie do 20 rokov, aby išla súťažiť s pätnásťročnými školákmi Akadémie sv. Patricka v kenskom Itene. Severania prehrali vo všetkých disciplínach. Dr. Saltin tvrdí, že v tejto oblasti žije najmenej päťsto školákov, ktorí sú schopní zdolať najlepšieho švédskeho juniora na dvetisíc metrov.“
Zázračný región – Nandi
Zvyčajný argument – deti z roztrúsených dedín cestou do školy denne nabehajú desiatky kilometrov – vyvrátili priamo kenské bežecké esá. Joeovi Sangovi, profesorovi telovýchovy z Nairobi, z dvadsiatich slávnych krajanov štrnásť odpovedalo, že školský zvonec stíhali v autobusoch.
Iná teória zvýrazňuje stravovacie návyky a nadmorskú výšku. John H. Manners nespochybňuje, že Kalenjinovia jedia veľké množstvo škrobu, ktorý je základným produktom naturálneho hospodárstva. „Nadmorská výška určite prospieva. Tento faktor však nemožno zveličovať. Desiatky miliónov ľudí na celom svete žijú v podobných alebo ešte väčších výškach – na americkom západe, v Mexiku, Andách, v Strednej Ázii. Ani všetci spolu však nevyhrávajú toľko medailí ako pol milióna obyvateľov oblasti Nandi,“ hovorí znalec kenskej atletiky.
Mnohí sa domnievajú, že tajomstvo Kalenjinov spočíva v tréningovom režime, odporujúcom princípom komplikovaného západného myslenia. Manners hovorí o veľkom množstve nabehaných kilometrov, vytrvalej intenzite pripomínajúcej preteky a postoji – každý sám za seba. Kenská taktika je záhadná, často dokonca žiadna – bežím za prvenstvom, ako vládzem.
Priam za neuveriteľných okolností sa zrodil nedávny svetový maratónsky rekord v Berlíne. Sammy Korir mal pôvodne robiť svojmu slávnejšiemu krajanovi Paulovi Tergatovi iba „zajaca“, teda toho, kto mu po istý kilometer navodzuje tempo. Napokon preteky dokončil, čo je v takomto prípade úplná výnimka, ktorá sa priam nepatrí. Prehral o jedinú sekundu. Na čele historických tabuliek je teda dvojica Keňanov: 1. Tergat 2:04:55, 2. Sammy Korir 2:04:56.
Napovedal Darwin – zlodeji dobytka
Manners má ešte jednu teóriu. Na prvý pohľad bizarnú. Beh sa dostal do krvi Kalenjinov darwinovským procesom výberu. Hoci dnes sú väčšinou roľníkmi, ich tradičným spôsobom obživy bývalo pastierstvo. Ako „kovboji bez koní“ museli behať popri zatúlaných kusoch dobytka, a čím boli rýchlejší, tým mali väčšie stádo. Zvyky im dovoľovali mnohoženstvo, čo podnecovalo túžbu po väčšom majetku, počte manželiek a potomkov. Rodili sa teda synovia s rovnakými génmi. Ďalším obľúbeným „športom“ bolo odlákavanie dobytka nepriateľom. Manners tak slušnejšie označil zlodejstvo. Rýchlosť bola nevyhnutnosťou. Najlepší si vyslúžili okrem úlovku obdiv žien, najpomalší skončili s oštepom v chrbte.
Kenský novinár podopiera svoju „darwinovskú“ teóriu anekdotickou príhodou: „Mnohí Kalenjinovia dostali atletické štipendiá na amerických univerzitách len vďaka svojmu pôvodu. Hoci nikdy netrénovali a nevenovali sa behu, keď boli k tomu nútení okolnosťami, dosiahli pozoruhodné výsledky. Bežec Paul Rotich bol bohatý, mohutný, meral stoosemdesiat centimetrov, vážil osemdesiatpäť kíl a bol vraj lenivý. Za niekoľko týždňov premrhal otcove peniaze na dvojročné štúdium. Začal teda behať. Na začiatku leta sa zakrádal na štadión potme. Na jeseň toho istého roku sa mu podarilo dostať do univerzitného družstva v cezpoľnom behu. Vyhral. Po ďalšom zlepšení dostal štipendium na štvorročné štúdium. Získal desať amerických titulov v krose a stal sa uznávaným esom. Otec mu odkázal – ak si sa naučil behať ty, naučí sa to skutočne každý Kalenjin.“
foto - archív
Keino, syn lovca leopardov
Keňania sa objavili na veľkej športovej scéne ako blesk z jasného neba. Na mexickej olympiáde 1968 vyhrali tri disciplíny – Amos Biwott 3000 m prekážky, Neftali Temu desať kilometrov, Hezekiah Kipčoge Keino 1500 metrov.
Keino sa stal legendou. V Mexiku bežal tento syn lovca leopardov za osem dní šesť pretekov na dlhých tratiach! Z dnešného pohľadu nemožnosť. Vo finále na 10 km však z nevysvetliteľných príčin odpadol. Keď sa objavili usporiadatelia s nosidlami, vstal a rozhodol sa prenasledovať súperov. Neskoro. Na 5 km však skončil druhý a 1500 metrov vyhral. O štyri roky v Mníchove triumfoval na 3000 m cez prekážky.
Kipčoge bol od štyroch rokov sirota. Ujal sa ho strýko, u ktorého pásol kozy. Do školy chodil od dvanástich do šestnástich rokov, potom sa dal naverbovať medzi policajtov. Ihneď začal behať a skúsil i maratón. Vzdal sa na 30. kilometri. To, že je talentom na kratšie trate, zistili už škandinávski tréneri, ktorí začali húfne chodiť po afrických krajinách okolia Great Rift Valley.
Legendárny bežec sa po skončení kariéry vypracoval na úspešného podnikateľa a patrí k váženým členom Medzinárodného olympijského výboru. Tento zámožný muž založil v krajine sieť škôl pre chudobné deti. Jeho definícia kenského úspechu je zrejme najvýstižnejšia: „Sme športovci od prírody. Väčšina našich bežcov sú rodení atléti. Beh máme v krvi. Od ľudí, ktorí vyrastajú na celom svete v rovnakých podmienkach, sa líšime dvoma danosťami. Obe považujem za cnosti. Dokážeme tvrdo pracovať, teda aj trénovať. Každý z nás túži byť raz bohatý, aby zabezpečil rodinu. Vôbec sa nehanbíme, že behanie považujeme za výnosnú profesiu. Našou výhodou je, že za ňu nepýtame až tak veľa.“
(pf)
