Michail Chodorkovskij (40) je považovaný za najbohatšieho Rusa. Jeho majetok predstavuje podľa Jukosu 7,8 miliardy dolárov. Hovorí, že časť peňazí má v portfóliách, časť investoval na americkej burze, ale presné údaje nepozná. Má na to vraj ľudí. S rodinou obýva veľký dom v stráženom rezidenčnom komplexe v Žukovke pri Moskve – najbližšími susedmi sú manažéri Jukosu. Svoje súkromie si chráni. Je údajne druhý raz ženatý, má štyri deti, najstaršie je na internátnej škole vo Švajčiarsku. Má k dispozícii súkromné lietadlo, vlastní limuzínu BMW a rodinný mikrobus, manželka má vlastné auto. O prípadnej vile v zahraničí nie je nič známe – tvrdí, že s manželkou pláže neobľubujú a dovolenku strávili v malom hoteli vo Fínsku. Medzi jeho hobby patria knihy A. C. Clarka, údajne zbiera peňaženky, kufríky a technické hračky. Tvrdia o ňom, že je možno génius, ale bez charizmy a výrazných rečníckych schopností.
Najbohatší muž Ruska sedí za mrežami moskovskej väznice. Za peniaze sa nedá kúpiť všetko – hovoria škodoradostne jedni – tí, ktorí veria, že Michail Chodorkovskij je jednoducho zlodej obrovského kalibru a treba mu klepnúť po prstoch. Za bohatstvo sa v Rusku ešte stále trestá – hovoria druhí. Tí vidia v kauze hlavne jedno – ktosi „hore“ sa ulakomil na ekonomické impérium slušného a schopného podnikateľa, ktorý odmietol poslúchať Kremeľ.
Komsomolec kapitalistom
Hladká chlapčenská tvár, okuliare mladého vedátora. Chodorkovskij sa zrejme od pätnástich – až na šediny – príliš nezmenil. Ľahko si ho predstaviť, ako v istom veku vysedáva nad šachovnicou alebo knižkou o čiernych dierach a zo školy nosí samé výborné. Rodičia – robotníci v závode – z neho museli mať radosť.
Po strednej škole šiel študovať chemickú technológiu. Pritom bol veľmi aktívnym členom Komsomolu – jeden čas mal síce na starosti vymáhanie členských príspevkov, čo ho veľmi nebavilo, ale nakoniec šéfoval jednej z obvodných organizácií v Moskve.
V roku 1985 však v Rusku vypukla perestrojka – a začali sa diať zázračné veci.
Chodorkovskij sa k chémii nikdy nedostal. Pre jeho budúcnosť bol oveľa dôležitejší Komsomol – práve pod krídlami komunistickej mládežníckej organizácie začal dráhu „kapitalistu“. Po nevydarenej epizódke s vlastnou kaviarňou založil v roku 1987 Medziodborové vedecko-technické programy – združenie, ktoré sa malo venovať zhromažďovaniu inovačných nápadov a technológií a ich posúvaniu podnikom. Viac-menej však šlo skôr o obchod s počítačmi, dovoz koňaku a údajne aj pokútnu výmenu valút, teda veksláctvo. Tak vznikol Menatep – najprv názov komsomolskej „inovačnej úderky“, neskôr vraj prvej súkromnej banky v Rusku od roku 1917. Sám spomína, že bankárom sa stal z donútenia. Potreboval úver a bolo mu oznámené, že úver môže dostať len banka.
Vďaka dobrým stykom majiteľa sa banke Menatep darilo – centrálny systém sa rozpadal a štátne fondy zostali bezprizorné. U Chodorkovského si zriadilo konto napríklad mesto Moskva, zakotvil tu černobyľský fond. Banka peniaze úspešne obracala a vydala akcie, ktoré šli na dračku.
Mohol byť finančníkom, urobil však kľúčové rozhodnutie svojho života – investoval do priemyslu. Najprv kúpil niekoľko metalurgických podnikov. V roku 1995 napokon banka Menatep kúpila 78-percentný podiel v druhej najväčšej ropnej spoločnosti v Rusku (zásoby porovnateľné s British Petroleum) iba za 170 miliónov dolárov. Podľa niektorých šlo o „predaj štátneho majetku súkromníkovi za štátne peniaze“. Poverenie vykonať aukciu Jukosu dostala totiž práve banka Menatep. Tá potom odmietla z „technických dôvodov“ troch záujemcov s vyššími ponukami a Jukos kúpila sama.
Obrátenie zlatokopa
V roku 1997 mal 34-ročný Michail Chodorkovskij za sebou aj zhruba túto bilanciu – oklamanie investorov, transakcie so štátnymi peniazmi, nákup podnikov za nesplnené sľuby investícií a podobný nákup gigantickej ropnej spoločnosti. Banka Menatep sa menila na Menatep holding a časť ziskov začal jej majiteľ prelievať na zahraničné účty v daňových rajoch. Tak, ako to v Rusku robili všetci zlatokopi.
V roku 1998 rubeľ padol a banky sa rúcali ako domčeky z karát. Padla aj Menatep a Chodorkovskij ju doslova „stopil“ (skazka o havárii auta naloženého finančnými dokladmi banky, ktoré odniesla rieka Moskva).
Jeho hlavné záujmy už boli inde. Bol sústredený na ropu. A rozhodol sa zmeniť svoj podnikateľský imidž. Mal na to dobré predpoklady. Aj keď ho ťažko prirovnať ku klasickým pionierom biznisu. Chodorkovskij nič nepostavil, nevytvoril – len šikovne prišiel na hotové.
Éru prvotnej akumulácie kapitálu, po ktorej sa ocitla podstatná časť majetku štátu v rukách dvoch tuctov podnikateľov financujúcich prezidenta Jeľcina, prežil bez toho, aby sa jeho tvár stala príliš známou. Nešiel do politiky (s výnimkou rokov 1990-92, keď radil vláde reformátorov a krátko bol námestníkom ministra ropného a energetického priemyslu), nekúpil si médium, nevystatoval sa bohatstvom. Ešte v roku 1999 hľadelo zahraničie na Jukos ako na ťažkopádny kolos s neprehľadným podnikaním a zastaranou výrobou. Maličké dividendy, falošné správy zahraničným investorom, veľa druhotných vkladov. V roku 2000 vyplatil Jukos v dividendách 900 miliónov dolárov. O rok už bol jednotkou na ruskej burze. Zverejnil informácie o svojich podielnikoch a vstúpil na newyorskú burzu. Chodorkovskij vyplatil stratené vklady klientom banky Menatep, čím – ako dúfal – ukončil kauzu navždy. Pozval si do Jukosu nastálo zahraničných audítorov. Získal západných akcionárov a vo vedení zamestnal zahraničných manažérov. A najal si americkú reklamnú agentúru.
K dobrému tónu miliardára patrí charita – Chodorkovskij financuje detské projekty, vedie svojrázne skautské tábory, v ktorých si ruské deti nacvičujú riadenie štátu, prácu poslanca, vymýšľajú podnikateľské a charitatívne projekty. Založil fond Otvorené Rusko, ktorého úlohou je zbližovať podnikateľov zo Západu a Ruska. Financuje sociálnodemokratické Jabloko a Zväz pravicových síl – dve opozičné parlamentné strany s rozdielnou orientáciou, ale vyznávajúce voľný trh a demokraciu.
Čistý nie je nikto
V júli tohto roku bol u Chodorkovského novinár z BusinessWeek. Zastihol ho, ako si prezerá malé stolné hodiny – darček od vládneho denníka Rossijskaja gazeta. „Len kontrolujem, či tam nie sú skryté mikrofóny,“ zavtipkoval boháč. Alebo mali hodiny vyzdobené ruským dvojhlavým orlom naznačiť, že jeho čas vypršal?
Keď sa Jeľcinov nástupca prezident Putin rozhodol skončiť nadštandardný vplyv oligarchov na politiku, vyšetrovanie hrozilo všetkým – vrátane Chodorkovského. Nakoniec väčšina pristala na tichú dohodu o neútočení – kto sklonil hlavu, mohol sa ďalej venovať napríklad zbieraniu mercedesov, alebo hoci aj zveľaďovaniu Ruska. Stačilo, ak platil dane a nemiešal sa do politiky – typy ako Berezovskij a Gusinskij už v Rusku nie sú.
Michail Chodorkovskij je dnes za mrežami. Hrozí mu pokuta do výšky miliardy dolárov a 25 rokov väzenia. Podľa internetových novín Gazeta.ru ho pri zatýkaní 25. októbra zbili a dokopali, čo Chodorkovského právnik neskôr poprel.
Nemal televíziu, neintrigoval v parlamente, nekandidoval na gubernátora. Strany, ktoré financuje, nepatria k favoritom voličských más. Napriek tomu musel byť zlikvidovaný. Postupne zatkli za finančné delikty niekoľko jeho najbližších spolupracovníkov. Predstaviteľ bezpečnostnej služby Jukosu čelí obvineniu z organizovania nájomných vrážd. V internátnej škole financovanej Jukosom policajti údajne našli počítače bývalej banky Menatep.
Sedem obvinení
Prokurátor vzniesol proti Chodorkovskému sedem obvinení z finančných deliktov – napríklad účasť na podvodnej kúpe a predaji továrne na umelé hnojivá s daňovým únikom, organizovanie schémy daňových únikov Jukosu za pomoci offshore zón. Osobne vraj neplatil dane z príjmu a odvody do dôchodkového fondu. Rusko mal pripraviť o 1- 2 miliardy amerických dolárov. (Len pád finančných trhov bezprostredne po zatknutí Chodorkovského však podľa miestnych médií stál ruskú ekonomiku 17 miliárd dolárov.)
A dôvody? (Iste, je to zlodej…) Politológovia ukazujú na tzv. čekistov, ľudí v Putinovej blízkosti z prostredia tajných služieb, ktorým vyhovuje tzv. riadená demokracia a rozhodne si neželajú, aby v roku 2008, keď už Putin nebude môcť tretí raz kandidovať na prezidenta (ale čekisti budú chcieť vládnuť ďalej), bol v hre ktosi bohatý, nezávislý a otvorene naklonený Amerike – a o Chodorkovskom sa hlasno šepká ako o možnom kandidátovi. Ľudia v Rusku často nevedia, načo je dobrá fungujúca trhová demokracia. Zato dobre poznajú slovo zlodej.
Ľudia z biznisu zasa pripomínajú, že Jukos v septembri fúzoval so Sibnefťom a stal sa tak prvým ruským a štvrtým svetovým producentom ropy. A doslova na spadnutie bol vstup amerického kapitálu, ktorý by z ruského hráča urobil skutočne nadnárodnú spoločnosť. Chodorkovskij sa navyše prihováral za privatizáciu ropovodov a prejavil záujem o akcie štátneho plynárenského koncernu Gazprom, ktoré štát sľúbil sprístupniť zahraničným investorom… Nakoniec je to naopak – akcie Jukosu predbežne zabavil štát. Odobral zlodejovi to, čo mu kedysi „za facku“ predal. Napokon, podľa nedávneho prieskumu rádia Echo Moskvy je 75 percent Rusov za revidovanie privatizácie.
Chodorkovskij sa k svojej minulosti staval otvorene: „Začali sme ako lúpežnícki baróni, ale musíte pochopiť, že pravidlá boli hmlisté, a my sme sa zmenili, keď sme zistili, čo sa od nás očakáva. Nemyslím si, že som porušoval zákon, ale nejaký čas mi trvalo, kým som pochopil, že nad a za právom sú aj etické zákony.“
Ďalší ruskí magnáti
Roman Abramovič (37)
Druhý najväčší boháč v Rusku, majiteľ ropnej spoločnosti Sibnefť, ktorá nedávno fúzovala s Jukosom. Je gubernátorom Čukotky, podľa amerického časopisu Forbes vlastní 3 miliardy USD, iné zdroje jeho majetok odhadujú na 6,3 miliardy. Tesne spolupracoval s Jeľcinovou garnitúrou, po nástupe Putina sa stiahol. Poslúžil, keď odkúpil od Berezovského kontrolný podiel v televízii ORT a prakticky dal televíziu k dispozícii štátu. Údajne však financuje novinárov, ktorí chcú obnoviť vysielanie nezávislej televízie TV-6. Nedávno kúpil britský futbalový klub Chelsea. Vyrastal v detskom domove, je známy dobročinnosťou.
Michail Fridman (39)
Tretí najväčší boháč, prezident skupiny Alfa, ktorá kontroluje ropnú spoločnosť TNK, má údajne veľmi blízko ku Kremľu. Jeho majetok odhaduje Forbes na 2,2 miliardy USD.
Vladimir Potanin (42)
Štvrtý najbohatší Rus, prezident holdingu Interros, vlastní metalurgickú spoločnosť Norilskij nikel, má 1,8 miliardy dolárov. Privatizáciu Norilska vyšetrovala prokuratúra a žiadala doplatiť 140 miliónov dolárov. Bol prvým vicepremiérom, riadil banku Oneximbank. Vlastní denníky Komsomoľskaja pravda a Izvestija, kritické voči vláde.
Boris Berezovskij (57)
Prvý Rus v zozname svetových boháčov sa objavil v roku 1997, vtedy s majetkom 3 miliardy USD. Najznámejší oligarcha, veľmi blízky spolupracovník Jeľcinovej „Rodiny“. O podiel v televízii ORT prišiel po nástupe Putina, keď sa kriticky vyjadroval k politike a začali ho vyšetrovať pre finančné machinácie. Žije v exile v Londýne, zostal mu podiel v denníkoch Kommersant a Nezavisimaja gazeta.
Vladimir Gusinskij (50)
Bankár a mediálny podnikateľ – skupina MediaMost. Známym sa stal ako majiteľ populárnej jedinej celoplošnej nezávislej televízie NTV, ktorá kritizovala politiku Kremľa za Jeľcina i za Putina. Vyšetrovanie veľmi podobné prípadu Chodorkovského Jukosu (razie, zabavovanie dokumentov, väznenie samotného Gusinského) nastalo v čase, keď NTV rokovala o investícii so zakladateľom CNN Tedom Turnerom a vyústilo do Gusinského úteku do zahraničia. Momentálne je v Grécku, Moskva požiadala o jeho vydanie. (čtk, bj)
Foto – TASR/AFP, TASR/AP, ČTK/AP a archiv
