V mnohých japonských reštauráciách servírujú jedlá z čerstvých rýb. Až takých čerstvých, že dostanete na tanieri celú rybu s hlavou aj chvostom, a hoci je už telo rozkrájané na niekoľko plátkov, hlava a chvost sa ešte šklbú. Táto špecialita sa volá ike-zukuri, doslovne preložené – pripravené naživo. Ďalšia má názov odori-gui, teda tancujúce jedlo. Živé garnáty (morské ráčiky) alebo malé rybičky sú ponorené v omáčke, odkiaľ sa hneď jedia, takže v ústach ešte cítite ich pohyb.

Austrália, kontinent so silnou ochranárskou politikou, je touto časťou japonskej stravovacej kultúry znepokojená. Pred niekoľkými rokmi sa napríklad stala terčom kritiky istá japonská reštaurácia v Sydney, kde servírovali na spôsob ike-zukuri homáre. Krátko na to štát New South Wales, v ktorom sa mesto nachádza, zastavil takýto krutý spôsob servírovania jedla zákonom. A teraz má Japonsko ďalší veľký problém s ochranárskymi skupinami. Ide o veľryby.

Hoci obchod s veľrybami je od roku 1982 medzinárodne zakázaný, Japonsko v ich love pokračuje, pretože využívať veľryby na výskum zakázané nie je. Mnohé krajiny obviňujú Japonsko, že prekračuje limity lovu, navyše, zvieratá neskúmajú živé. Zabíjajú ich, a využívajú sa na mäso, ako to bolo v krajine už po druhej svetovej vojne. Dokonca ja si pamätám chuť veľrybieho mäsa, ktoré sme dostávali na obed v školskej jedálni. Priznám sa, nechutilo mi a od školských čias som ho už nikdy nejedol. Veľrybie mäso som nikdy nevidel používať ani v bežnom, dennom rodinnom živote ako surovinu na varenie. Vôbec nechápem, prečo Japonsko vytrvalo tvrdí, že veľryby sú významnou časťou našej stravovacej kultúry. Krajiny, ktoré sú proti lovu veľrýb, majú potom pochopiteľne predstavu, že Japonci bežne zabíjajú veľryby a napchávajú sa nimi.

V Japonsku je trh s potravinami obrovský, a to plodí množstvo gurmánov. Ja osobne som odporcom bezbrehej žravosti. Večera má byť príjemnou udalosťou, ale jedlo nemusí byť pripravené práve z unikátneho zvieraťa, servírovaného hyperšpeciálne. Necítim žiadnu väčšiu hodnotu ryby na spôsob ike-zukuri, ako keď zjem jednoducho čerstvú rybu. Jeden japonský kolega ma napadol, že mi európske názory vymývajú mozog. Tvrdí, že ak idea globalizácie zasiahne sféru stravovacej kultúry, zabije naše tradície a našu vlastnú históriu. Neviem ako vy, ja si však napriek tomu myslím, že v tomto prípade viac než regionálne špeciality, zvyky a obyčaje treba ochraňovať zvieratá.

MASAHIKO