Koľko rokov, toľko kíl na chrbte, tak sa chodí v ústrety slovenskej divočine.

„Putovanie sa mi veľmi páčilo, ale keby sa ma teraz niekto spýtal, či pôjdem znova, odpoviem nie. Chcel som naň ísť, hnala ma túžba niečo dokázať. Mal som všelijaké predstavy, ale vôbec som nevedel, čo ma čaká. Posledné dni som sa cítil stále viac a viac unavený, hnala ma najmä túžba po domove. Bolo mi smutno za rodičmi, naučil som sa vážiť si ich, na čo by som predtým vôbec nebol pomyslel. Naučil som sa vážiť si aj jedlo, lebo hlad je najlepší učiteľ. Mám veľa skúseností a aj keď sme nedorazili až na Devín, môžem povedať – jednoducho sme dobrí.“

Troška patetický text, však? A pritom ho písal bratislavský tínedžer. Po tom, čo vypol počítač a odložil walkman, šliapal s bratom Borkom z rehoľného rádu kapucínov štyri týždne Slovenskom. Spolu s ďalšími šestnástimi chlapcami vo veku od dvanásť do pätnásť rokov prešli päťsto kilometrov, spali pod širákom a stalo sa aj to, že nemali už ani ten tradičný chlieb so soľou.

Krásne útrapy - spánok pod holým nebom a s prázdnym žalúdkom.

Dražba u kapucínov

Práve zajtra je v bratislavskom kláštore rádu kapucínov dražba detských obrázkov. Predminulé leto ich namaľovalo šesť chlapcov, ktorí pod dohľadom mníchov objavovali počas prázdnin Slovensko. Po prázdninách mali výstavu a na dobrovoľnom vstupnom sa vyzbieralo dvadsaťjedentisíc korún pre Hodinu deťom. Výstava sa dostala aj na východné Slovensko, no túto jeseň sa vrátila domov k autorom. Zajtra sa so svojimi kresbami rozlúčia natrvalo. Vydražená suma za predané obrázky pôjde opäť pre slovenské deti v núdzi.

Sen o suchom chlebe

Chlapci vyrazili s batohmi po Slovensku aj toto leto. Teraz ich už bolo viac – až šestnásť a zväčša nekreslili, ale písali denníky. O tom, aké je to putovať s pätnástimi kilogramami na chrbte po horách, kde pred nočným lejakom chráni len celta. O tom, že Volovské hory sú divočinou, kde naozaj týždeň nestretnete vtáčika-letáčika, o obchode s potravinami nehovoriac. Vyjedli vtedy všetko do poslednej omrvinky. Horské chaty pri ceste boli totiž zavreté, takže keď dorazili do Dobšinskej doliny, snívali o suchom chlebe ako o najväčšej lahôdke. Písali aj o stretávaní sa s kamzíkmi, o drevených kostolíkoch, omšiach pod holým nebom a o bryndzových haluškách, ktoré im uvarili v domoch, kde pútnikov prichýlili. Títo chlapci sa pokojne môžu ohradiť proti tvrdeniu, že si nepoznáme vlastnú krajinu. Majú ju obšliapanú od Dukly až po Trenčín. Ich pľuzgiere by mohli rozprávať.

Bryndzové halušky nikdy nechutili lepšie ako v príbytkoch, kde mladých pútnikov prichýlili po náročných túrach.

Kožušník rehoľným bratom

S nápadom prežiť romantické prázdniny a zmerať si vlastné sily prišiel brat Borko, ktorý sa chlapcom venuje už šesť rokov. Sám vstúpil do rádu kapucínov asi pred desiatimi rokmi. Nevie vysvetliť, ako došlo k tomu, že sa osemnásťročný vyučený kožušník vydal zrazu na cestu rehoľného brata.

„Jednoducho som cítil, že toto je moja správna cesta,“ hovorí stručne o prelomovom životnom kroku.

Rozhodoval sa medzi viacerými rádmi, napokon si vybral kapucínov, lebo od začiatku mu u nich bolo všetko akési blízke. Páčila sa mu aj všestrannosť ich pomoci ľuďom, či už chorým alebo mládeži. Najmä v Bratislave je kapucínska tradícia práce s deťmi hlboko zakorenená. Pravidelné stretnutia mládeže u kapucínov sa konali aj za komunistov a mnohé z detí, ktoré sem dnes chodievajú tráviť voľný čas, sú potomkami tu odchovaných rodičov.

Martin Borkovský, dnes pre všetkých brat Borko, sa teda zapojil do života rehole, po čase zložil sľub čistoty, chudoby a poslušnosti. Dnes vie, že je to na celý život – byť kňazom a pracovať s mládežou.

Počas putovania si chlapci písali denníky.

Prekonaj sám seba

Ku kapucínom chodia deti od siedmich rokov až po vysokoškolákov. Nie sú iba katolíckeho vierovyznania. Hrajú sa tu, nacvičujú divadlo, športujú. Keďže brat Borko je vášnivý turista, vedie svoju skupinku chlapcov najmä k vzťahu k prírode. Pozná ich už dlho, vie, čo od nich môže očakávať. Preto sa toto leto rozhodol pre náročnejší výlet – štvortýždňové putovanie. Prihlásiť sa mohli chlapci od dvanásť do pätnásť rokov, ochotní rozlúčiť sa na mesiac s príjemnosťami civilizácie a spoliehať sa len na seba.

„Zámerne citujem práve denníkový zápis, ktorý píše aj o útrapách. Najlepšie totiž vystihuje pocity všetkých, čo sa na putovanie dali. Ale aj to, o čo išlo nám, dospelým. Dať chlapcom osobnú skúsenosť, lebo keď im len kážete, ide to jedným uchom dnu a druhým von. Potešilo ma a spravilo na mňa veľký dojem, že aj keď museli mesiac znášať naozaj náročné podmienky, všetci sa dokázali premôcť a prekonať samých seba.“

FOTO – ARCHÍV