To nie je záber z muzikálu Balada o zlodejovi koní z bratislavskej Novej scény, ale zastavenie obchodníkov na svojej púti do mesta. Čo môže lepšie povzbudiť ako pohárik vodky?
Slovenský fotograf Alan Hyža bol v púšti Gobi štyrikrát. Od roku 1992 do leta 2003 prešiel takmer všetky oblasti severnej časti Gobi, ktorá sa rozprestiera v južnej časti Mongolska. Na rozdiel od Baumanna nešiel spolu s kolegom Petrom Kubínyim pešo, ale vždy džípom alebo nákladným autom.
Kostra ženy na tajnom pohrebisku podľa budhistických rituálov. Ten káže nechať mŕtvolu na voľnom priestranstve. Telo sa stáva majetkom duchov. Cintoríny sú miestom, ktorého sa Mongoli veľmi boja. Obávajú sa mŕtvych, pretože majú zakorenenú poveru duchov. Vedia, kde sú cintoríny, ale vyhnú sa im trojkilometrovým oblúkom. Aj moderne zmýšľajúci sprievodca, ktorý fotografa sprevádzal, zostal sedieť v aute. Toto miesto našiel Hyža až po dlhom pátraní.
„Nebol dôvod ísť pešo, nie sme cestovatelia. Zaujímali nás ľudia a k tým sa dá dostať autom,“ hovorí Alan Hyža, „ale aj to dá zabrať. Nie je tam totiž žiadna cesta. Orientovali sme sa len podľa vyjazdených koľají, a keď neboli ani tie, tak len pomocou hviezd. Pravda, mali sme spoľahlivého sprievodcu, ktorý študoval na Slovensku a robil nám aj tlmočníka.“
Severná časť Gobi má iný charakter ako tá, ktorú prešiel Baumann. Piesok je zriedkavejší, prevládajú skaly, drobný štrk a milióny ton prachu. Ten sa dostáva všade. Do očí, zubov, do motora áut i do citlivej techniky fotoaparátu. „Mal som foťáky pozabaľované do igelitov, ale často ani to nepomohlo. Krajina okolo nás pôsobila ako povrch mesiaca. Zvlnená s fotogenickými panorámami, ale zároveň bezútešná. Boli dni, keď sme nestretli ľudskú nohu. Občas vzduchom presvišťal vták, v diaľke sme uvideli plachú antilopu.“
Gobi je spolu so stredozápadom USA jedným z najväčších cintorínov dinosaurov. Ich kostry spred 80 miliónov rokov sú aj v londýnskom The Natural History Museum. Miestny paleontológ – geológ odkrýva dinosaurí stavec. Ani pri takejto práci nesmie chýbať zbraň. Čo keby sa v blízkosti objavilo zviera vhodné na rozšírenie jedálneho lístka.
Aj v tejto časti Gobi sa prežitie odvíja od vody, ktorej zdroje sú od seba vzdialené na jeden až dva dni cesty. Studne sú v hĺbke až tridsať metrov a domorodci ich využívajú na napojenie dobytka aj na svoju hygienu.
„Aby bola predstava úplná, voda v studniach má okolo päť stupňov. Aj my sme ju však museli využiť, keď sme sa chceli poumývať. Hoci v blízkosti bola jurta s ľuďmi, bez najmenších zábran sme sa pooblievali, aj keď bolo okolo nuly.“
Alan Hyža hovorí, že za posledných dvanásť rokov sa v živote Mongolov nič dramatické neudialo. Stále zostávajú pohostinní a je samozrejmosťou, že hosť ide rovno do jurty a ľahne si na posteľ. Ich obydlie je tak dômyselne vystavané, že ani nedávna štúdia nemeckých odborníkov nenašla optimálnejšie rozdelenie vecí. Aj keď je vonku teplota mínus štyridsať, čo nie je zriedkavosťou, dá sa v jurte pohybovať v tričku.
Zlatokopi v mesačnej krajine, ktorá sa rozkladá v severnej Gobi. Výsledkom krvopotnej práce celej rodiny býva často len malý prášok zlata. Aj to je dôvod na radosť. Mongoli nie sú zvyknutí na zlatý prepych.
„Pre našinca je však veľký problém so stravou. V lete jedia mliečne výrobky – mlieko, smotanu, tvaroh a rôzne iné produkty, ktoré sú zväčša nestráviteľné. V zime mäso – čím mastnejšie, tým lepšie. Kvôli veľkej zime potrebujú veľa energie, a tak jedia slaninu a loj. Zapíjajú to čajom, ktorý v pomere jedna k jednej dopĺňajú mliekom a prichutia soľou. To zase kvôli minerálom, hoci je to značne nepožívateľné.“
V žiadnej osade nechýba miestna šamanka – alebo aj zariekavačka dobytka. Táto má okolo sto rokov, hoci žiadny doklad o narodení nemá. Jej miesto v spoločenskej hierachii je však neotrasiteľné.
Iným problémom bolo fotenie domorodcov. Nechápali, keď ich chcel Hyža zachytiť pri práci. Vždy majú predstavu, že sa majú obliecť do sviatočného obleku s klobúkom, postaviť sa vzpriamene pred jurtu či k motorke.
Fotografie Alana Hyžu z Mongolska získali na Czech Press Photo 2003 čestné uznanie v kategórii Každodenný život – séria. Stali sa aj súčasťou publikácie s názvom Koniec s textom Petra Kubínyiho, ktorá sa na pultoch kníhkupectiev objavila minulý týždeň. Na 240 stranách sa zaoberá koncom komunistického zriadenia vo svete. (pet)
FOTO – ALAN HYŽA
