Gobi – s rozlohou 2 milióny kilometrov štvorcových (takmer ako štyri rozlohy Francúzska) je druhou najväčšou púšťou na svete. Najväčšia je Sahara s rozlohou 9 miliónov kilometrov štvorcových. Jej nadmorská výška sa pohybuje od 900 – 1200 m n. m.
„Voda,“ odpovedá Bruno Baumann na otázku, ktorá vec bola najpodstatnejšia na dosiahnutie úspechu. „Voda, voda a ešte raz voda. Ísť po jej stopách znamenalo život.“
Päťstokilometrový pochod cez strednú časť púšte Gobi nazval nemecký cestovateľ Bruno Baumann pochodom života. Ako prvý človek na svete prešiel sám pešo cez oblasť Alakashan známu ako Zóna smrti. Okolo neho nebolo nič. Len ticho a piesok. Piesočné duny boli vysoké ako Gerlachovský štít vo Vysokých Tatrách. V noci mrzlo, cez deň pražilo nemilosrdné slnko. Celú výbavu mal na chrbte. Špeciálny ruksak, ktorý v priebehu pochodu odľahčoval. Na ňom mal pripevnenú kameru. Pätnásť dní bol bez vonkajšej pomoci, mobilu či rádia.
„Orientoval som sa iba podľa kompasu a GPS (Global Position System), ktorým som vyhľadával zdroje vody,“ povedal Bruno Baumann v exkluzívnom rozhovore pre VÍKEND, ktorý sa uskutočnil v jeho bydlisku – v Mníchove.
Svoju cestu ste nazvali Pochod života. Ako blízko ste boli smrti?
„Celá moja cesta bola balansovaním medzi životom a smrťou. Boli to preteky o čas.“
Raz ste spomenuli, že Gobi bola pre vás duchovnou i fyzickou výzvou. Dostali ste sa na hranicu svojich možností?
„Výpravy podobného druhu si vyžadujú od človeka zapojenie všetkých zložiek jeho osobnosti. Dôležitá je ich súčinnosť. Čo sa týka hraníc mojich možností, mal som dojem, že sa ich neustále dotýkam. Znamenalo to, že som sa ocital v situáciách, kde som sa mohol spoliehať len na seba.“
Bolo to adrenalínové dobrodružstvo?
„Nie, výsledkom bolo spoznanie samého seba. Je to niečo podobné ako v Himalájach počas finálového výstupu na štít. Vaši partneri vám už nepomôžu, pretože všetci sú na svojom limite. Keby som si napríklad zlomil nohu, alebo by mi prišlo nevoľno, nikto by mi nepomohol.“
Prečo ste riskovali?
„Na prvý pohľad to možno vyzerá ako risk, ale on bol vyvážený mojimi skúsenosťami z minulosti.“
Je pravda, že domorodci vás pre vašu znalosť Gobi nazývajú Kráľ púšte?
„Počul som to, ale myslím si, že je to trochu prehnané. Len som chcel svojimi skúsenosťami minimalizovať mieru rizika.“
Čo urobí púšť s vodným režimom človeka?
„Je to neporovnateľné s niečím, čo sa vyskytuje v oblastiach mierneho pásma. Púšť obmedzuje ľudskú osobnosť. Keby som išiel po Antarktíde alebo Arktíde, mal by som vody dostatok, ale v púšti je všetko inak. Pri každom pohybe strácate z tela vodu. Dehydratácia prebieha dokonca aj počas spánku. Preto nemáte inú voľbu. Musíte ísť čo najrýchlejšie k najbližšej vode. Iba pri nej sa môžete zastaviť.“
Vodu ste hľadali pomocou GPS?
„Najmä ním, čiastočne aj intuíciou. Vedel som o troch oázach, kde bývali ľudia, ale to viete, istota, že budú práve doma, bola mizerne nízka. Našťastie, v dvoch prípadoch som domácich našiel.“
Boli pohostinní?
„Veľmi, okrem vody mi dali aj jedlo. Ich budúcnosť je však veľmi neistá. Kvôli vysychajúcej spodnej vode sa budú musieť presťahovať.“
Mali ste aj iné zdroje vody?
„Áno, čerpal som ju zo studní.“
Ako ďaleko boli od seba?
„Asi tak tridsať kilometrov. Zhruba toľko som musel denne prejsť.“
Napriek vašim skúsenostiam ste na konci cesty takmer zahynuli. Čo sa stalo?
„Nenašiel som vodu. Vedel som, že by tam mala byť, ale nebola. Do konca mi zostávalo už len asi štyridsať kilometrov a voda vo fľašiach mi došla. Bol som asi hodinu od smrti. Zrazu som vykríkol od radosti – voda! Našiel som oázu a bol som zachránený.“
Ako vyzeral váš bežný deň v púšti?
„Vstával som okolo šiestej. Drobná hygiena, obul som si špeciálne trekkingové topánky, zbalil desaťkilový ruksak, nastavil systém hadičiek, ktorými som si počas pochodu udržiaval pitný režim. Na ruksak som si pripevnil kameru, s ktorou som niekoľkokrát pracoval naozaj pionierskym spôsobom. Keď som sa chcel napríklad nasnímať, ako šliapem po hrebeni piesku, dal som ju niekoľko desiatok metrov od seba. Vrátil som sa naspäť, diaľkovo ju spustil a išiel smerom k nej. Čo sa dalo robiť, bol som tam sám. Počas pochodu som sa podopieral palicami, snažil som sa pravidelne dýchať a pokiaľ sa dalo, chrániť sa pred slnkom. Končil som západom slnka. Prezrel som si stav svojich pľuzgierov, zababušil sa do špeciálneho vaku, ktorý mi zakrýval aj hlavu, a snažil sa spať.“
Púšť je ideálnym miestom na fatamorgány. Aké boli tie vaše?
„Predstavivosť mi vyplavovala prúd bizarných vecí. Spočiatku som si myslel, že je to ideálny priestor na meditácie, svoju myseľ som však musel skoncentrovať na prekonanie Himalájí piesku. Vždy som doslova cítil, ako ma ochraňuje zástup anjelov.“
Báli ste sa?
„Áno. To ticho bolo neznesiteľné. Počul som len vlastný dych a vietor, ktorý previeval piesok. Raz som videl aj zmrznuté telo človeka. Pocítil som dych smrti.“
Stretli ste nebezpečné zvieratá, napríklad hady či škorpióny?
„Nie. Bolo tam pre ne príliš chladno. Občas som stretol len nomádov na ťavách, ktorí mi chceli pomôcť. Keď som im povedal, aby ma nechali, že pôjdem pešo, neveriacky na mňa ukazovali prstom. Niektorí mi hovorili, že som blázon, iní že kráľ. V púšti sa objavujú len extrémy.“
Na čo ste mysleli počas posledných kilometrov?
„Bol som totálne vyčerpaný, ale dopredu ma viedlo veľké poznanie. Uvidel som sa vo vlastnom zrkadle. Povznášalo ma, že by som tento pohľad už mohol vydržať.“
Čo vám ešte cestovanie prináša?
„Určite je v tom aj dobrodružstvo, ale najmä stretnutie s ľuďmi po celom svete. Rád vediem dialóg s nimi a s ich kultúrou.“
Čo bude ďalej? Pripravujete ďalšie výpravy?
„S extrémom typu Gobi už asi nebudem pokračovať. Dotkol som sa svojich hraníc a teraz budem trochu odpočívať. Budem prednášať, o svojom pochode chcem napísať knihu a urobiť film. A potom? Uvidíme.“
Maličká osamotená bodka pod lupou je Bruno Baumann uprostred púšte Gobi. Piesočné duny okolo neho boli vysoké ako tatranské štíty.FOTO – FRIENDS PRODUCTION
BRUNO BAUMANN – narodil sa 10. januára 1955 v rakúskom meste Leibnitz. Študoval na univerzite v Grazi a Mníchove. Od roku 1985 žije v Mníchove. Je slobodný. Vydal niekoľko cestopisných kníh. Publikácia Kailash: Tibet‘s Holy Mountain. (Kailash: Svätá hora Tibetu) sa stala najlepšou cestopisnou knihou roka 2002 v hodnotení Globetrotter. Jeho odborno-popularizačná práca z neho spravila rešpektovanú autoritu na oblasť Tibetu a Strednej Ázie. Povesť špecialistu na Gobi si buduje od roku 1994, keď viedol expedíciu 15 mužov a 39 tiav naprieč strednou časťou Gobi. Fakty o Pochode života
Miesto: púšť Gobi (územie severnej Číny), časť Alakashan – nazývaná Zóna smrti
Dĺžka trate: 500 km
Termín: 5. – 20. október 2003
Teplota: v noci mínus 10, cez deň plus 40 stupňov Celzia
Prevýšenie: niekedy aj 3000 metrov
Priemerná denná dĺžka pochodu: asi 30 km, posledný deň 50 km
Úbytok na Baumannovej hmotnosti: 8 kg
Denná spotreba vody: asi 4,5 litra
Potrava: juhotirolský chlieb, slanina, syr
Výber z Baumannových výprav:1979 – zdolanie Mt. Kenya (5200 m) vo východnej Afrike
1981 – zdolanie najvyššej hory Severnej Ameriky Mt. McKinley (6194 m) – najchladnejšej hory na svete
1982 – na lyžiach prešiel nórsky Jostedals- breen, najdlhší ľadovec v Európe
1983 – cesty na indonézske ostrovy Jáva, Bali, Lombok, Saumbawa a Komodo
1984 – lezenie po stenách Jotunheimenu v Nórsku
1985 – prechod cez východný Tibet (Kham)
1986 – cesta cez severovýchodný Tibet (Amdo); expedícia naprieč Borneom
1987 – cesta z Káthmándú do Lhasy, výstup na svätú horu Tibetu Mt. Kailash; zdolanie himalájskeho vrchu Mustagh Ata (7546 m); cesta pozdĺž Hodvábnej cesty z Kašgaru do Sianu
1988 – výprava po budhistických miestach na Srí Lanke
1989 – cesta horským bicyklom počas zimy na severovýchodnom Tibete – Amnye Machen, svätej hory Gologských nomádov; prechod púšťou Taklamakan (Čína) po stopách Svena Hedina a Aurela Steina; znovuobjavenie ruín vyše tisíc rokov starého mesta Karadong (Čína); zdolanie Mt. Kinabalu (4101 m) na Borneu – najvyššieho vrchu v juhovýchodnej Ázii
1990 – expedícia na Mesačné hory v Ugande v srdci Afriky; lezenie po tibetských svätých horách – zdolanie masívu Amnye Machen (6282 m)
1991 – zimná cesta po severovýchodnom Tibete (Amdo)
1992 – cesta horským bicyklom z Lhasy do Káthmándú; expedícia na Čo-Oju (8201 m)
1993 – expedícia do stredu Sahary (Čad); cesta naprieč Sudánom a Egyptom; pešia cesta po Tibete (Machu, Amdo, Kham)
1994 – skupinový prechod púšte Gobi (Čína); cesta do Angkory (Kambodža)
1995 – cesta zo západného Nepálu na Mt. Kailash; púť po Hodvábnej ceste počas zimy
1996 – prvý pokus o sólový pochod púšťou Gobi – bol neúspešný. Baumann takmer zahynul; cesta na Karakorum (Pakistan)
1997 – výstup na himalájsky vrch Mt. Targo (6200 m); cesta na Bali; skupinový prechod púšťou Gobi
1998 – pokus o zdolanie kontinentálnych ľadovcov v Patagónii (Argentína)
1999 – tibetská cesta zo západného Nepálu na Mt. Kailash
2000 – účasť na Karaváne, ktorá nemá návratu – naprieč púšťou Taklamakan (Čína),
2001 – tibetská cesta zo západného Nepálu na Mt. Kailash; výprava za prameňmi riek Brahmaputra, Sutlej a Karnali
2002 – cesta po pohoriach Shan v Barme; cesta na východnú Jávu
2003 – cesta na Chomolhariho základný tábor (Bhután); sólo prechod púšťou Gobi
Autor: ĽUDO PETRÁNSKY, Mníchov – Bratislava
