Zdanlivo jednoduchá vec: vyšla nová básnická zbierka, do zoznamu vydaných kníh pribudne jeden bibliografický údaj a ešte dobre, ak aj nejaká anotácia. Bežný údel takmer všetkých básnických zbierok. Jozef Mokoš, ktorý v šesťdesiatych rokoch začínal ako básnik, aby sa potom na dlhý čas venoval písaniu divadelných hier, najmä bábkových, znovu sa vracia do slovenskej poézie reedíciou svojho debutu a vlastne celého svojho „zobraného“ básnického diela, ktoré tvoria štyri knihy.
Názov Štyri nočné obdobia (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava 2003) je symbolický a hovorí sám za seba. Je to chmúrne označenie oblúku individuálneho ľudského bytia, ktorý zahŕňa takmer celé polstoročie, premyslená kompozícia knihy pôsobí, akoby ju bol autor potichu pripravoval po celý ten čas. Línia básnických zbierok Praskanie krvi (1962) - Pribúdanie kruhov (1983) - Jesenné litánie (1968 - 1969) - Písané do snehu (2001) je totiž nielen myšlienkovo jednoliata, ale zachováva v podstate tú istú poetiku, ktorou sa vyznačovala jeho prvotina. Už tým je Mokošova kniha neobvyklá.
Mokošov debut Praskanie krvi sa v záplave mladých básnikov, ktorí sa u nás v tom oslobodzujúcom dychu šesťdesiatych rokov objavili, vnímal nielen ako „výnimočne kvalitný“, ale niektorí ho dokonca vyhlasovali za „možno najlepší debut od vydania Rúfusovej zbierky“. Vývin potvrdil, že tento text ostal výnimočne svieži dodnes, krv tu doteraz naozaj ešte praská, cítiť živý pulz obrazov, silnú väzbu na ženu, aj erotickú. Autor pritom stihol zachytiť túžby i úzkosti a strachy vtedajšieho mladého človeka, najmä túžbu po láske, i všeľudskej, a to prostriedkami imaginatívnej poézie, ktorú Mokoš nepoužíval bezbreho ako niektorí jeho vtedajší druhovia.
Praskanie krvi - táto osobná spoveď, plná farieb, svetiel, energie, pohybu, radosti zo života pokračovala už tlmenejším tónom v Pribúdaní kruhov a v časovo predchádzajúcich básňach z rokov 1968 - 1969, ktoré tu tvoria samostatný oddiel Jesenné litánie. Zmyslové opojenie sa mení na výkriky hrôzy, lamentačné, až nábožensky podfarbené sebaobviňovanie, bilančný des a stratu identity („celé toto naše storočie / schizofrénie, / v ktorom si myslíme, že ty si ty / a ja som ja“), Do Mokošovej poézie vnikol čas: konkrétny politický, s jeho „spopolňovaním slova“, i osobný, zasahujúci aj lásku, „z ktorej zostali len holé kosti / metafor a slová - srsť básne“.
Štvrtá, posledná časť pásma mieri už k pominuteľnosti človeka, k mementám a momentom, keď sa treba pozrieť nemilosrdnej pravde do očí, či už ide o privatissimá, alebo univerzálne otázky. Úsečné verše tohto voľne koncipovaného cyklu pripomínajú chôdzu bosými nohami po črepinách lásky, lások, ideálov, životov a do tohto bolestne škrípavého obrazu včleňuje Mokoš prvky maškarády, výrazové postupy, ktoré trochu skromnejšie využíval už predtým: rozličné detské riekanky, žartovné povrávky, parafrázy ľudovej piesne. Nie aby problémy zľahčoval na hru, ale aby ich vyostril práve v takýchto absurdných protikladoch.
Je to neľútostný pohľad na citovo otupenú civilizáciu, na odľudštenosť dneška so všetkými jeho technickými vymoženosťami, pričom svoje dostala aj básnická postmoderna. Mokošovo pásmo vyznieva napriek tomu skôr ako výraz pokory než revolty.
