Viktor Stoilov. FOTO – PETER PROCHÁZKA
„Odhadnúť, ktorá kniha bude mať u čitateľov úspech, je pre mňa stále veľmi ťažké.“ Obzvlášť, keď sa o ich priazeň usilujú výhradne tituly patriace do literatúry s prívlastkami náročná či kvalitná. Svedčí o tom aj prípad knihy Petry Hůlovej Paměť mojí babičce, ktorú vydal najskôr v tisícpäťstokusovom náklade. „Ani sa mi nesnívalo, že debut neznámej študentky, ktorého dej sa navyše odohráva v Mongolsku, sa stane komerčným trhákom. Nasledovali dotlače a doterajších dvanásťtisíc predaných kusov zaraďuje Hůlovú po bok Jáchyma Topola, Karla Kryla, Vlastu Třešňáka, Anastáza Opaska či Ivana Diviša.“
Ako sa títo a mnoho ďalších prominentných autorov ocitlo práve v Torste? „Výber z denníkov Jana Zábranu Celý život či Teorie spolehlivosti Ivana Diviša ležali v Českom spisovateľovi niekoľko rokov. S nikým som nebojoval, len som sa pustil do vydávania titulov, ktoré vypadávali z veľkých vydavateľstiev. Tie si ich netrúfli ekonomicky zvládnuť,“ vysvetľuje Viktor Stoilov. „Pravda, na mnohých knihách sme ťažko prerobili, ale kvôli kvalite sme ich vydali aj s týmto rizikom.“
Prvým titulom Torstu boli Portréty, ktoré nafotil sám Viktor Stoilov. Ako čitateľ samizdatov chcel tých ľudí aj poznať, vidieť, ako vyzerajú, a tak ich začal fotografovať. „Keď som z portrétov v deväťdesiatom roku urobil výstavu, ľudia mi vraveli, aby som to vydal knižne. Obchádzal som viaceré vydavateľstvá, no keď som počul výhrady typu, že Dominik Tatarka je Slovák či Tereza Boučková je mladá, rozhodol som sa publikáciu vydať sám. O vydávaní kníh som vtedy nevedel takmer nič, bral som to ako hobby, ale predstava, že raz za čas si pre potešenie vydám nejakú knižku, trvala len krátko.“
Počas trinástich rokov, keď vyšlo v Torste okolo tristo titulov, sa edičná stratégia kryštalizovala až do dnešnej podoby. „Najskôr som chcel zaplniť štyridsaťročnú medzeru, ktorá tu za totality vznikla, a vydávať dobré a potrebné tituly bez akéhokoľvek obmedzenia. Zahltil som sa však obrovským množstvom práce, na ktorú som nestačil. A tak sa v súčasnosti Torst zameriava na esejistiku, literárnu vedu, poéziu, memoáre či fotografické publikácie.“
Pamätníci vedia, že v Torste vyšli aj básne Ivana Štrpku či Záujem Martina M. Šimečku. „Bola to moja reakcia na rozpad spoločného štátu, no knihy v slovenčine už nevydávam. Pre mladú generáciu je to už takmer cudzí jazyk, a hoci si predstavu prekladania slovenskej literatúry do češtiny nechcem vnútorne pripustiť, asi sa s tým budeme stretávať čoraz častejšie. A možno si títo ľudia budú časom čítať slovenských autorov v angličtine, ktovie?“
ALEXANDER BALOGH
