V slušnej úprave Petra Horvátha a kvalitnej tlači vyšla krátko pred päťdesiatinami fotografa prvá samostatná monografia Pavla Breiera ml. Sústreďuje sa na osudy a posolstvá ľudí z hôr Slovenska a Ázie, nadväzuje na jeho podiel v publikáciách o Pamíre (1982) a Himalájach (1983, 1988). Prezentuje ťažisko širokej a diferencovanej tvorby; dozrieva na skúsenostiach obdobia po absolutóriu pražskej FAMU (1977), v činnosti alternatívnej skupiny BAHAMA a v kontaktoch s Alexom Mlynárčikom.

Prvá, rozsiahlejšia časť publikácie zaujme najmä fotografiami z Oravy (1971 – 1985, 1994 – 1999), nielen zo Zázrivej, ale aj z Habovky, Oravskej Polhory či Lesnej. K nim sa družia rómske motívy zo Spiša a Šariša, ako aj silná séria pravoslávia v Zemplíne. Prevažujúci vysoký horizont, pripomínajúci oravské diela Zmetákove, maximálne rozvíja výjavy v krajine, šantenia a putovania, práce na salaši i na poli.

Alebo fotograf vstupuje do izieb, kde akcie ľudí (najčastejšie z rodiny Piklovcov) dopĺňajú obrazy a iné detaily. Osobitné postavenie majú izby s vianočnými stromčekmi. V protiklade k oslave narodenia sa v nich zavše ohlasuje smrť. Oči „aktérov“ hľadia prevažne na nás, oslovujú nás. (Na zábere z roku 1997 vystupuje do popredia kyslíková bomba, na ktorú je J. P. odkázaný; na stene nad ním doznieva prosba vyšívaného textu „…ukáž mi cestu života“.)

Druhá časť knihy, druhá časť tváre s očami upretými na nás, vypovedajúcimi, vyzývajúcimi i pýtajúcimi sa, je zostavená z fotografií z Indie, Tibetu a Nepálu (1987, 1991 – 1997). Výrazné prúdy svetla ich akcentujú, inokedy však ich aj menia na tiene, ktoré splývajú s architektúrami alebo s veľhorami a oblakmi. Človek, sledovaný nehybnými očami Budhu, koná – pozitívne či negatívne – pred nadzemským a nekonečným. V tomto pohybe i pokoji váži svoje činy postava, ktorá má príkaz pohybu v protismere. Dvíha sa a vždy znova ulíha na cestu pri kláštore. Zdá sa, že Breier čoraz častejšie priznáva nález odpovedí nielen práve tu, ale v tomto splývaní pomaly zanikajúceho odkazu domova a meditujúceho sveta.

Hlavný text Václava Macka, agilného organizátora diania okolo fotografie (pripomeňme FOTOFO, Mesiac fotografie alebo európsku revue Imago), objasňuje typ a jedinečnosť Breiera vo vzťahu ku klasike, a teda k Martinovi Martinčekovi. Škoda však, že takmer súčasne podcenil význam tváre, pohľadu, ktorý je vraj nepodstatný, nedôležitý, ktorý nás nesleduje a ktorý nám uniká. Práve v rozhodnej výzve pohľadov ľudí z našich i himalájskych hôr je však podstatné špecifikum jeho tvorby.

RADISLAV MATUŠTÍK

(Autor je výtvarný teoretik)

Autor: RADISLAV MATUŠTÍK (Autor je výtvarný teoretik)