ých dejín.

Cenu dostávajú výnimoční vedci, ktorí majú úzke väzby na slovenskú vedu. Doteraz boli štyria – z Rakúska, Nemecka, Talianska a zo Švajčiarska. Až teraz sa prvýkrát dostalo na českého vedca.

Prečanove vzťahy k Slovensku už ani nemôžu byť užšie. Vedecky pracovať začínal na Univerzite Komenského, má slovenskú manželku a aj svoju prednášku predniesol v dokonalej slovenčine. „Pôvodne si ju pripravil v češtine, ale po príchode na Slovensko automaticky prešiel na slovenčinu,“ vysvetlil sekretár SAV Dušan Kováč.

V Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca sa Prečan posťažoval, ako málo je historikov a koľko práce by sa pre nich našlo. Pre našich spomenul, čo všetko ešte nie je známe o SNP. Špičkový európsky vedec si zachováva i zmysel pre sebairóniu, svoju prvú vedeckú prácu označil za „bastarda“. Svoju vlastnú prácu v archívoch totiž znehodnotil ideologickým nánosom – v päťdesiatych rokoch pôsobil na katedre marxizmu-leninizmu.

Postupne z komunistických ideálov vytriezvel, v šesťdesiatych rokoch už diskutoval o česko-slovenských vzťahoch, okrem prameňov k SNP je legendárna i jeho Čierna kniha, v ktorej sú zhrnuté reakcie obyvateľov na vstup okupačných vojsk do Československa v šesťdesiatom ôsmom za prvých sedem dní okupácie. Neskôr z neho režim spravil kuriča a jeho práce vychádzali v samizdate.

V exile v Nemecku založil v polovici osemdesiatych rokov Československé dokumentačné stredisko, kde sa zhromažďovali práce disidentských autorov a demokratických exulantov. Po návrate založil ústav Českej akadémie vied pre súčasné dejiny.

Autor: fw