Viktor Gončar bol predsedom Ústrednej volebnej komisie. Sú to už dva roky, čo o ňom jeho manželka Zinaida nemá žiadne správy. Zmizol bez stopy spolu so svojím priateľom, podnikateľom Anatolijom Krasovským. Neboli prví, a možno ani poslední.

V Bielorusku prezidenta Alexandra Lukašenka je čierna diera.

Zinaida Gončarová verí, že jej manžel je živý. Aj po dvoch rokoch čaká na dobré správy. Čo iné jej aj zostáva. Viktor Gončar sa 18. septembra 1999 vybral do „bane“, ruskej sauny. Šiel s ním i jeho priateľ Anatolij Krasovskij. Bol to precízny pán, ktorý neobľuboval nočné pitky s kamarátmi. V tých dňoch mal navyše plné ruky práce – pripravoval si stratégiu pred novou politickou sezónou. Manželke odkázal, že sa vráti domov pred polnocou. Neprišiel. Pani Gončarová nahlásila jeho zmiznutie polícii. Polícia začala pátrať, nič však nezistila.

Uplynuli dva roky a Zinaida Gončarová nemá tušenia, či pátranie pokračuje, alebo ho už odložili ad acta. Nikto s ňou už nekomunikuje, nikto sa jej nič nepýta. Po jej mužovi akoby zľahla zem.

Viktor Gončar bol jednou z najznámejších verejných osobností v krajine. Ako predseda Ústrednej volebnej komisie si v roku 1996 trúfol proti prezidentovi, keď Lukašenko vypísal referendum a nechal si predĺžiť svoj mandát o dva roky a rozšíriť právomoci. Gončar odmietol podpísať záverečný protokol a keď ho Lukašenko odvolal, odmietol sa podrobiť. Pre prezidenta sa stal v tej chvíli osobným nepriateľom. Nechal ho násilím vyviesť z pracovne. Podobným spôsobom nechal Lukašenko rozpustiť parlament a poslancov, ktorí nechceli opustiť svoje stoličky, vyvliekla s kopancami a krikom z budovy nasilu polícia.

Prezident potom vymenoval nový parlament z lojálnych poslancov a doplnil ho ďalšími „zástupcami ľudu“, ktorých si sám vybral. Referendum mu totiž dalo široké právomoci. Zároveň si začal počítať funkčné obdobie od roku 1996, a nie od roku 1994, keď bol zvolený.

Rok 1999 bol pre Lukašenka plný nepríjemností – vtedy totiž uplynulo jeho pôvodné funkčné obdobie. Opozícia ignorovala jeho „ukazy“, čiže nariadenia, hoci aj boli „demokraticky“ potvrdené zmanipulovaným referendom, a chystala sa zorganizovať normálne prezidentské voľby. Opoziční kandidáti boli dvaja a oboch režim de fakto zneškodnil. Zenon Pozňak „kandidoval“ z amerického exilu, kde napokon skončil v politickom azyle. Bývalý premiér Michail Čigir zasa z väzenia, kde sedel pre obvinenie zo sprenevery verejných prostriedkov. Ďalší opoziční politici ušli do Poľska a Lotyšska.

Volebná akcia opozície, ktorú Lukašenko oficiálne ignoroval, nakoniec stroskotala, najmä na strachu ľudí. Gončar bol jej kľúčovou osobnosťou. Odvtedy ho KGB sledovala na každom kroku – to napokon tvrdí aj jeho manželka. Za týchto okolností je zmiznutie dvoch ľudí bez stopy nanajvýš čudné.

Viete, kto je za tým

Jurij Zacharenko zmizol 7. mája 1999. V tom čase už bol za „vrcholom“ svojej kariéry v štátnej administratíve. Tým vrcholom bol post ministra vnútra. Zacharenko sa však obrátil Lukašenkovi chrbtom a pripojil sa k opozícii. A to bola zrejme osudná chyba. Minister vnútra totiž nie je hocikto, má rôzne informácie, ktoré majú cenu zlata. A možno aj ľudského života.

Oľge Zacharenkovej polícia povedala, že už nie je nijaká nádej. Jej manžela vraj nenájdu. „Viete, kto je za tým.“

Tvrdí, že práve túto vetu jej povedal vyšetrovateľ.

Bývalí ministri a štátni činitelia Lukašenkovho režimu to nemali ľahké vo viacerých prípadoch. Minister poľnohospodárstva Vasilij Leonov si dovolil kritizovať Lukašenkovu poľnohospodársku politiku. Prezident, sám bývalý predseda kolchozu, sa musel cítiť veľmi urazený. Leonova vlani odsúdili na štyri roky väzenia pre korupciu.

Tamaru Vinnikovú, bývalú riaditeľku Ústrednej banky Bieloruska, držali desať mesiacov vo väzení bez toho, aby jej povedali, z čoho je obvinená. Zatkli ju náhle, deň potom, ako ju prijal Lukašenko. Vinniková, ktorá si tiež dovolila Lukašenka verejne kritizovať, dnes žije v zahraničí.

Nezvestný kameraman

Ruská televízia ORT nie je k Lukašenkovmu režimu zďaleka taká láskavá ako oficiálna Moskva. Lukašenka musí asi dosť hnevať, že Bielorusi presýtení propagandou oficiálnej bieloruskej televízie prepínajú na necenzurovanú ORT. Niekoľko kritických reportáží, napríklad o práci pohraničníkov a colníkov na spoločnej hranici, bieloruské úrady rozzúrilo natoľko, že novinárov z bratského Ruska vyhostili. To však nebolo všetko.

Siedmeho júla 1999 zmizol kameraman Dmitrij Zavadskij. Pôvodom Bielorus, kedysi dokonca osobný kameraman Alexandra Lukašenka. V čase svojho zmiznutia však pracoval pre ruskú ORT a podieľal sa na nelichotivých reportážach. V ten deň ho kolega márne čakal na letisku v Minsku.

Lukašenko vyhlásil, že nájde toho, kto Zavadskému ublížil a osobne mu „vykrúti krk“. Ruský reportér Pavel Šeremet, ktorý už mal sám s minským režimom opletačky, však Lukašenkovi neverí ani slovo.

„Keď je človek vo väzení, každý vie, kto ho tam strčil a za čo. Keď zmizne, niet sa komu sťažovať,“ hovorí.

Ruskí novinári sa pokúšajú vypátrať osud svojho kolegu aj ďalších nezvestných – zatiaľ bezúspešne. Ich bieloruskí kolegovia majú strach. Prípad Zavadskij je odstrašujúci. A práve o to ide – vyvolať strach.

Potom zabili Gončara a Krasovského…

V auguste tohto roku – prakticky v predvečer prezidentských volieb – dostali niektoré bieloruské redakcie videokazetu s neobyčajnou nahrávkou. Dvaja bývalí agenti KGB na nej tvrdia, že šéfa volebnej komisie Gončara a podnikateľa Krasovského uniesla zvláštna jednotka ministerstva vnútra.

„Asi o jednej prišli na základňu, ale ako sa blížili, odbočili doľava, k nejakým lesom,“ hovorí na páske jeden z mužov, Andrej Žirnosek.

„Potom zabili Gončara a Krasovského. Keď to spravili, vrátili sa na základňu, zaparkovali auto a išli sa navečerať, akoby sa nič nestalo.“

Druhý z mužov sa identifikoval ako Gennadij Ugľanica.

„Je to manžel mojej dcéry, príslušník KGB Gennadij Ugľanica, 32-ročný. Som si na sto percent istý,“ povedal po zhliadnutí pásky popredný bieloruský vedec Radim Gorecky, inak tiež Lukašenkov kritik. „Ale nevieme, kde je, alebo čo sa s ním stalo.“

KGB však tvrdila, že ide o podvrh. Lukašenko priamo obvinil Západ. Ľudia, ktorí videozáznam nakrútili, vraj boli „presťahovaní na Západ a dostali pekné peniaze… Pásky poslali zo Západu, aby zaplavili Bielorusko a otrávili jeho ľud“.

Hovorca KGB Fjodor Kotov hovoril, že na páske, ktorú odvysielala ruská televízia NTV, sú podvodníci.

„Jeden z nich vyzerá ako Ugľanica, ale nie je to on,“ tvrdil nie veľmi presvedčivo. Na dohodnuté interview s NTV potom Kotov nedorazil.

To, že bieloruský režim odstraňuje svojich odporcov, tvrdí aj Oleg Alkajev, bývalý šéf bieloruskej väzenskej služby, ktorý je momentálne v exile v Berlíne. Podľa jeho slov Lukašenko prenasleduje opozičných predstaviteľov a osobne kryje ich vraždy.

* * *

Právnik a aktivista za ľudské práva Oleg Volček sa pokúsil o nezávislé vyšetrovanie prípadov Gončar, Zavadskij, Krasovskij a Zacharenko, ale ani jemu sa nepodarilo nič vypátrať. Zinaida Gončarová však i tak verí, že jej manžel žije. „Nedokážem si predstaviť že prezident nikdy nemyslí na budúcnosť, že si neuvedomuje, že nech bude vládnuť akokoľvek dlho, raz sa to skončí. A vtedy bude musieť odpovedať na všetky otázky, ktoré mu ja a ďalší príbuzní unesených položíme,“ hovorí.

Viktor Gončar poskytol v máji 1999 rozhovor SME.

„Nemám so strachom žiadny problém. Už som si dávno vybral. Nepatrím k radikálom. Ale sám život ma donútil ísť takou cestou…“

BAŠA JAVŮRKOVÁ

FOTO – TASR/EPA a archív