Obrazy výtvarníčky Natashe Florean má v zbierkach anglická kráľovná, hudobný skladateľ A. L. Weber, Karel Gott či tenista Pete Sampras. Keď Austrália oslavovala dvesto rokov, plavili sa práve jej obrazy z Európy na replike lode Bounty, ktorá kedysi prirazila k brehom Austrálie, a vzbúrenci tak objavili nový svetadiel.

Dlhovlasá štíhla blondína tiež objavila Austráliu až v dospelosti, keď ako študentka emigrovala po sovietskej okupácii Československa. Všetko tam pre ňu bolo nové, preto na obrazoch objavovala úplne inú Austráliu, než boli schopní vidieť starousadlíci. Aj preto sa jej diela stali takými populárnymi. Vlastnia ich mnohé celebrity, za dvornú výtvarníčku si ju vybrali Opera House a parlament v Sydney a bola tiež spoluautorkou plagátu pre olympijské hry.

Aj na Slovensku sú populárne české filmy Pelíšky a Rebeli, rozprávajúce o tom, ako rok 1968 rozdelil mladé lásky. Podobný príbeh ste mohli zažiť aj vy, keby ste v sebe nenašli odvahu nasledovať prvú lásku.

Áno, v roku 1969 prišiel za mnou jedného dňa môj chlapec, dnes manžel, a povedal – odchádzam, ideš so mnou? Hoci som mala iba osemnásť, moji fantastickí rodičia povedali, choď. Nás nebudeš mať večne, a jeho stratíš. Išla som teda presvedčená, že sa o rok vrátim. No v Austrálii sa nám nakoniec tak zapáčilo, že sme zostali natrvalo. Keďže sa mi podarilo dostať sa v Sydney na univerzitu, bola som za hranicami legálne. Do Bratislavy som chodievala za rodičmi, ale výstavy som tu mať nemohla. Až keď vznikla federatívna republika, austrálska vláda ma vyslala vystavovať do Prahy ako austrálsku výtvarníčku československého pôvodu. Poprosila som, aby peniaze rozdelili na polovicu, a mohla som mať výstavu aj v Bratislave. Až vtedy som sa vlastne vrátila naozaj.

Ťažko už odísť ďalej než do Austrálie. Prečo padla vaša voľba práve na protinožcov?

Troška to zjednoduším – lebo sa tam nenosili zimníky. S mužom sme vždy trpeli v zimných mesiacoch. Nezabudnem, ako v Detskej cukrárni bývali vešiaky také ovešané zimníkmi, že vrchné trhali pútka spodným. Zariadila som si to preto tak, že už roky nezažívam zimu. V lete, keď je v Austrálii zima, som na Slovensku, a opačne.

So zimníkmi problémy prestali, iste sa však objavili iné ťažkosti.

Ani nie, Austrália je veľkorysá krajina. Každého prijme bez predsudkov, je to iné ako v mnohých európskych štátoch. Na ilustráciu perlička – tam sa vôbec neohovára. Spočiatku, ako správna Slovenka, som sa často nezdržala, vravím kamarátke, počuj, tá Lily má v aute strašný neporiadok. Hneď ma zabrzdila – Nataša, to je jej záležitosť! Ale aby som sa vrátila, tam dokonca nebol problém ani to, že neviem po anglicky. Na pohovoroch na univerzitu mi povolili používať slovník a prijali ma.

Robili ste tiež modelku, trénerku krasokorčuľovania, tvrdíte však, že ozajstný život sa vám začal až vtedy, keď ste začali maľovať. Prečo ste teda nevyštudovali nejakú výtvarnú akadémiu, ale dejiny umenia?

Pretože otec právnik tvrdil, že iba maľovať, to je neseriózne zamestnanie, s ktorým sa neuživím. Tak som študovala dejiny umenia. Lenže Austrália je mladá krajina, aké tam už sú dejiny umenia? Po škole som robila grafickú úpravu pre módne časopisy, obchodné domy. Bolo to síce zaujímavé, ale čoraz viac som maľovala, až som sa predsa len zapísala na umeleckú školu.

Začali ste maľovať až za oceánom?

Kdeže. Vyrastala som v Bratislave v Horskom parku a na našej ulici bývala maliarka Viera Žilinčanová. Od najútlejšieho veku sme spolu maľovávali v jej záhrade. Okrem toho, otec veľký milovník umenia, ma ako celkom malú vodil na vernisáže. Poznal mnohých výtvarníkov, ktorým pomáhal v právnych záležitostiach, takže som súkromne chodila kresliť k Vincentovi Hložníkovi. Pamätám si ho ako citlivého pobožného človeka, ktorý v tých časoch veľmi trpel. Porozumeli sme si, dokonca mi navrhol maturitné oznámenie. Bol však prísny. Kázal mi kresliť autoportrét podľa zrkadla a aj desať ráz ma nechal prerobiť napríklad ucho. Ale vďaka tomu som sa naučila dobre portrétovať a istý čas som sa tým živila.

Dnes ste renomovaná výtvarníčka. Porozumeli však Austrálčania slovanskej duši hneď od začiatku?

Spočiatku som vychádzala z nášho prístupu k umeniu – obrazmi som stále chcela riešiť nejaké filozofické problémy. Na jednej z prvých ročníkových výstav však prišiel za mnou významný austrálsky galerista a povedal mi, čo ty to tu riešiš, aké životné problémy? Ľudí v Austrálii to nezaujíma. Navyše, si dobrá vo farbe, prečo teda robíš čierno-biele lepty? Vtedy som si uvedomila, že sa nasilu tlačím do tejto polohy, že budem radšej robiť to, čo cítim, čo vidím. Odkedy som začala používať farby, cítila som sa slobodná. Maľovala som Sydney s obrovskou oblohou a bielymi budovami, Operu House, ktorá vyzerá ako vznášajúca sa plachetnica, svetlo, ktoré sa mení z hodiny na hodinu. Na mojich plátnach a sieťotlačiach sa objavila austrálska príroda, ktorá ma uchvátila. Rodičom som vždy do obálky vložila aspoň nejaký list, kamienok alebo trochu piesku, ktorý má na každej pláži úplne inú farbu. A tá ich obloha. Tu keď vstanete, je často ešte šero, z oblohy vidno iba malý kúsok, človek sa inak naladí, ako keď sa zobudí pod modrým nebom, od oceánu vanie čerstvý vzduch… Nemaľovala som však realistické krajinky, ale symboly prírody, nechala som sa ovplyvniť tým, čo mi bolo blízke z nášho umenia – Mudrochom, Galandom, Fullom, Benkom, Bazovským, plus francúzskymi impresionistami, ktorí kladú dôraz na farbu. A potom som mala v poslednom ročníku školy výstavu, a tá sa okamžite rozpredala. A už to išlo, jedna výstava za druhou. Keď som si večer išla zabehať, cez okná som v izbách videla moje obrazy.

Načas vám však aj Austrália bola tesná, a rozhodli ste sa preniknúť na starý kontinent. Na vlastnú päsť, bez galeristu či manažéra ste sa autobusom vydali do centra Londýna. To, čo nasledovalo, potvrdilo, že odvážnemu šťastie praje.

Áno, jedného dňa som si povedala, že sa pokúsim presadiť v Európe. Pod pazuchou so strašne ťažkým portfóliom, lebo v ňom boli obrovské sieťotlače, som jednoducho vošla do galérie v strede Londýna, a zložila to tam na zem. Lenže ukázalo sa, že vôbec nepredávajú diela živých umelcov, iba Braquea a Picassa. No ale keďže som tam už bola, tak si práce pozreli a poradili mi adresu, kde sa špecializovali na súčasné veci. Ani som nevedela ako, a mala som v Londýne prvú výstavu.

V Londýne vystavuje kde-kto. Nie každého dielo si však kúpi anglická kráľovná či kráľ muzikálu A. L. Weber.

Zase mi pomohla náhoda. Zhodou okolností hneď za rohom galérie mal kanceláriu slávny anglický producent Sir Cameron Mackintosh, ktorý vlastní licencie všetkých slávnych muzikálov. No a prišiel sa pozrieť. Nielenže nakúpil obrazy pre seba a firmu, ktorá má pobočky po celom svete, ale priviedol aj množstvo priateľov. A tí priviedli ďalších. Časom sme sa s Cameronom spriatelili, trávila som u neho celé týždne. Potom ma zoznámil aj so svojimi kamarátmi.

Aj s A. L. Weberom, autorom muzikálov Cats, Evita, Jesus Christ Superstar, Fantóm opery?

Áno. Weber vlastní čarokrásny zámok. Je v ňom aj javisko, kde predvádza najbližším priateľom svoje najnovšie predstavenie. Sú prvými divákmi ešte surového diela. Raz pozval aj mňa. Bolo to pôsobivé. Nielen kvôli predstaveniu, obdivovala som napríklad veľkú zbierku Muchových obrazov. No najviac sa mi páčila jeho manželka. Vtedy bol ženatý so Sarah Brightmanovou, tou, čo naspievala slaďáky s A. Boccellim. Je to nádherná a zaujímavá žena. Služobníctvo poslala preč a sama nás obsluhovala v krásnych starožitných čipkovaných šatách, aké nosili naše prababičky. Vyzerala ako šľachtičná. Veľmi si vážim, že sa z nás stali priateľky.

Vraj práve vďaka vašim londýnskym známostiam sa na Novej scéne mohli uvádzať svetové muzikály.

Áno, ale keby na mňa Jozef Bednárik toľko nenaliehal, nikdy by som sa neodvážila poprosiť ich o to. Keď som totiž po prvý raz vystavovala v Bratislave, písalo sa, že sa poznám s Weberom. A Bednárik, ktorý si prišiel pozrieť výstavu, si to prečítal. Vyhľadal ma spolu s dramaturgičkou Novej scény a začali ma prehovárať, aby som pomohla vybaviť licenciu. Darmo som sa vyhovárala, že sa s Cameronom síce vídavam dosť často, ale nikdy sa nebavíme o biznise. Toľko naliehali, že som sa nakoniec odhodlala a začala do Camerona hústiť – Slovakia, Nová scéna. Iba sa spýtal – a koľko je tam sedadiel? Nedávame licenciu pod 2000. Keď som povedala, že 400, tak vraj, zabudni! Ale nedala som pokoj, začala vychvaľovať vynikajúcich slovenských scénických výtvarníkov, hercov, režiséra. Nakoniec privolil a bolo neuveriteľné, aká fantastická spolupráca z toho vzišla.

Dozvedel sa aj o problémoch, ktoré neskôr vznikli, a muzikálový tím sa kvôli politikárčeniu v kultúre rozpadol?

Áno a bolo to veľmi nepríjemné. Nakoniec všetko zakapalo, Bednárik odišiel do Prahy a Bratislava prestala byť, čo sa muzikálu týka, mestom číslo jeden. Je to škoda.

Cameron Mackintosh vás zoznámil aj s anglickou kráľovnou?

Nie. S ňou som sa stretla pri príležitosti 200. výročia objavenia Austrálie. Vyhrala som súťaž a moje grafiky sa plavili na replike lode Bounty, ktorá kedysi pristála pri austrálskych brehoch. Plavba kopírovala trasu dávnych moreplavcov, kotvilo sa v rovnakých prístavoch ako pred dvesto rokmi. Na každej zastávke dostali obrazy od starostov pečate mesta a nakoniec boli s veľkou slávou vystavené v Sydney. No a kráľovná bola pri štarte v Portsmouthe. Bola som medzi tými, s ktorými si podala ruku. Keďže som celý deň na lodi inštalovala výstavu, nemala som čas na veľké prípravy. V kabelke som mala nekrčivé šaty, pred ceremoniálom som ich iba ponatriasala, prečesala sa a išla. Môj manžel Sergej sa odvtedy rád prirovnáva k princovi Filipovi. Vraj majú rovnaký osud. Občas mi totiž žartom vyčíta, stále si s nejakými „cudzármi“ a ja musím stáť v pozadí.

Sergej je vašou prvou láskou a tá väčšinou netrvá celý život. Najmä u atraktívnej ženy, bývalej modelky, ktorá precestovala svet, zoznámila sa s regimentom úspešných a zaujímavých mužov. Ako to, že tá vaša vydržala?

Pretože mám fantastického muža. Náš vzťah je presne taký ako na začiatku. Keď nemôže byť so mnou, píše mi esemesky – Austrália bez teba neznamená nič. Začali sme spolu chodiť, keď som bola stredoškoláčka. Bol o čosi starší, no vydržal moje mladícke roky. Bol úplne iný než ostatní chlapci, ktorých som poznala. Citlivý, písal poéziu, hoci študoval elektrotechniku, schádzal sa v klube spisovateľov s rôznymi literátmi. Vlastne, pod jeho vplyvom som začala čítať. Dodnes si máme čo povedať, máme rovnaký názor na zmysel života. Ale asi to mám aj z rodiny. Aj moji rodičia mali fantastické manželstvo. Mali spoločnú filozofiu, že treba byť optimistický, tešiť sa z jednoduchých veci a že tie najfantastickejšie veci v živote sú vlastne zadarmo.

BARBORA DVOŘÁKOVÁ