Mojou profesiou je dívať sa na filmy. O každom filme si vediem zápisky a dokumentáciu. Keď robím program napríklad pre Bratislavský filmový festival, vytiahnem si na stôl tridsať poznámkových blokov. Bloky sú vlastne firemné kalendáre a beriem ich vždy pred Vianocami svojej manželke zo škatúľ. V prítmí kinosály si do nich zapisujem svietiacou ceruzkou a ruším tým svojich susedov. V bloku číslo 19 pod nápisom „Mannheim 2000“ mám napríklad poznámky o filme Ali Zaoua. Začíná to touto vetou: „Aliho matka chcela predať chlapcove oči - Chlapec má len kompas a žije na ulici - Matka je prostitútka - Chlapci nosia saká.“ Dole pod zápiskami je poznámka +. Aha, film sa mi páčil. Inými slovami: Na Filmovom festivale v Mannheime som videl marocký film Ali Zaoua. Keď budem pre Bratislavský festival robiť program s názvom „Život chudobných detí“, tak film Ali Zaoua do programu iste dám. Dobré, že?

Ale má to háčik. Za tých štrnásť rokov, čo si zapisujem filmy, pomaly podlieham nástrahám virtuálneho sveta. Často sa pristihnem, že takzvaný normálny svet sa mi nezdá dosť farebný alebo presvedčivý. Teším sa do kina, že zase uvidím nejaký film o živote. Mám pocit, že v tom filme mi to pán režisér vysvetlí a ja budem vedieť, ako rozprávajú sedemnásťročné dievčatá v Štokholme, ako mafia strieľa obyvateľov filipínskych slumov a ako islandská speváčka Björk ukradla film dánskemu režisérovi Larsi von Trierovi. Čo za normálnych okolností netuším. A pristihnem sa, ako si napríklad počas festivalu v Toronte hovorím: „Aj tak som v tomto meste všetko videl, tamtú hlúpu vežu aj tie ich papundeklové domčeky, kašlem na to, idem sa mrknúť na kanadský film o tom, ako zastrelili majiteľa malej kanadskej benzínovej pumpy. A pretože tento film nie je „nič moc“, idem hneď na iný. Raz sa predsa o podstate kanadského života dozvedieť musím!

Bojím sa, že až raz budem mať v Kanade čas a pocestujem krížom touto krásnou krajinou, tak sa mi pri každej menšej benzínovej pumpe bude do očí vkrádať zastrelený majiteľ. Až sa mi pošťastí byť v Maroku, istotne za každým rohom uvidím Ali Zaoua a v chudobnej filipínskej štvrti sa nebudú naháňať strach, všadeprítomné krysy, ale strieľajúci mafiáni. Už teraz v každom národnom parku vidím namiesto stromov, živých i tlejúcich, šiestu epizódu Star Wars, Návrat Jediho. Myslím, že ľudia sa mi páčia podľa toho, ako mi boli ich fyziognomickí kolegovia sympatickí v nejakom filme, ktorý mi behá podvedomím. Mám skrátka pocit, že môj pohľad na svet je už navždy filmový, že na každom rohu pred sebou mám záber z nejakého filmu a tým pádom nedokážem dešifrovať realitu.

A nie som v tom sám! Šestnásťročný syn hrá pilne počítačové hry a keď pôjde nejakým opusteným skladom zemiakov, tak bude v temných zákutiach iste vidieť ozbrojeného pomstiteľa Maxa Payna. Moja manželka dostala vo firme za odmenu víkend na horách, kde behom firemného večera bude s ostatnými hrať online hru na šéfa firmy. Kamarát zas v každej druhej vete cituje hrdinov nejakého televízneho seriálu. A stále myslím na toho českého turistu z Kriváňa, ktorý tam tento rok vytiahol obe svoje deti a potom ich na vrchole vyfotil automatom i digitálne, nakrútil na video a ešte naviac poslal dolu ememesku. Viem to, lebo som mu asistoval, pretože IT zatiaľ nevymysleli, ako byť zároveň autorom aj predmetom diela.

Všetci si pestujeme svoj malý virtuálny svet. Je to bezpečný a pohodlný svet, odohrávajúci sa v kine, na obrazovke alebo displeji mobilu. Dívať sa na film Pavla Barabáša Omo-Cesta do praveku je iste jednoduchšie, než sa sám vydať na expedíciu do Etiópie. Hry virtuálneho sveta sa dajú dokončiť a jeho príbehy (na rozdiel od tých skutočných) začínajú a končia. Virtuálni hrdinovia sa tvária, že sú z nášho sveta, niekedy ich dokonca chtiac nechtiac napodobňujeme a tvárime sa ako oni. Virtuálny svet je demokratickejší než skutočný svet. Uhladenejší. Radostnejší.

Len sa bojím, že si virtuálny a skutočný svet začíname pliesť. Sila obrazu je tak presvedčivá, že sa oba svety prekryjú a prepoja v jednom nerozlíšiteľnom amalgáme. A my, ponorení v tomto amalgáme, budeme pripomínať plavcov vo veľkom akváriu, ktorí sledujú svet, ale ten je od nich zároveň oddelený stenou. Bezpečnou a pevnou stenou. Len niektorí z nás vyrazia, hnaní túžbou po realite, zistiť na Filipíny, ako naozaj žijú chudobní ľudia v slumoch. A uvidia, že sa dívajú na svoje filipínske telenovely, posielajú si esemesky a hrajú sa na Abú Sayaffa, ktorého poznajú zase len z televízneho vysielania. A v dôsledku víťazstva virtuality nad ľudským životom sa niektorí z nás, zhnusení virtualitou, odoberú viesť pustovnícky život do prírody. Tá sa riadi podľa svojich prírodných a nie virtuálnych zákonov. Ale v ktorej knižke som to, sakra, o úteku do prírody čítal? Bolo to v romantikovi Jeana Jacqusea Rousseauoa? Alebo to bol P. B. Shelley?