Na prechádzke s Jamesom Cameronom vo vraku Titaniku. FOTO – MOVIEWEB
Na tretie pokračovanie Terminátora sa už nedal zlákať. Láka ho už len more.
Roku 1981 nakrútil svoj prvý morský film Piraňa – lietajúci zabijaci, v ktorom vražedné žravé rybky napadnú potápačov v dovolenkovom raji. Roku 1989 vznikla Priepasť, a o osem rokov prišiel Titanic, trhák trhákov. Roku 2002 navštívil pre televíznu produkciu bojovú loď Bismarck, ktorú Briti potopili v Atlantiku roku 1941.
Jeho nový druhý film na tému Titanic má ambíciu zatieniť prvý. Duchovia Titaniku (Ghosts of the Abyss) je film nakrútený pre 3D kiná. S podmorskými kamerami, prepravovanými v podmorských moduloch, s podmorským osvetlením. To všetko bolo treba na tento účel vynájsť a skonštruovať.
Cameronovi nestačilo len priviesť diváka na dno a ukázať mu vrak. Už osem rokov je ním posadnutý a je jeho ctižiadosťou odovzdať túto mániu masám divákov imaxových kín. V tom jedinom, ktorý je na Slovensku – v bratislavskej Hypernove, má jeho nový film slovenskú premiéru.
Strašidelná loď
James Cameron sa k vraku potápal v malej ponorke. „Toto je môj najťažší a najriskantnejší projekt,“ povedal v jednom z rozhovorov pri nakrúcaní. „Spojil som v ňom niekoľko svojich obsesií: históriu, ktorú náš svet zbytočne zanedbáva, nakrúcanie a potápanie. Ak mám byť úprimný, to milujem ešte viac než nakrúcanie.“
Priviedol si sem posádku historikov, morských biológov a dokonca aj herca z Titaniku – Billa Paxtona. Vysvetľujú a debatujú o tom, čo vidíme a čo sa o udalostiach z noci 14. apríla 1912 vie.
Diskusie Cameronovej posádky o tom, čo sa v tú noc mohlo či malo stať, o tom, čo bola odvaha a čo zbabelstvo, k tomuto príbehu už sto rokov patria. James Cameron sa pokúsil ukázať nielen hrdzavú mŕtvolu lode, ale živý príbeh, kus dejín. Na to si vzkriesil „duchov“, ktorí reagujú na nádherné hrozivé ruiny.
Monumentálna stará loď je strašidelná aj sama osebe. Aj keď leží na dne už skoro deväťdesiat rokov, ešte stále je veľkolepá. Keď Cameron ukáže presné miesto, kde stál dôstojník Murdoch, keď nakladal cestujúcich do záchranných člnov, je to naozaj, akoby tým otvoril dvere tragédie. Po deväťdesiatich rokoch kamera vpláva do salónika, v ktorom spala Molly Brownová. Katastrofa dostane osobnú tvár, aj keď hrôzu medzitým stlmila romantická legenda.
Jake a Elwood
Akokoľvek je imaxové plátno veľké, o vašu pozornosť tu na ňom súperí niekedy aj šesť obrazov naraz. V trojrozmerných obrazoch Titaniku sa nám archívne zábery aj duchovia občas trochu popletú.
Duchovia Titaniku sú aj dokumentom o tom, ako sa nakrúcal tento film. Sledujeme dva malé diaľkovo ovládané moduly – volajú sa Jake a Elwood – ako fičia vnútrom vraku. Súčasne vidíme aj zábery, ktoré fibroelektrickou cestou vysielajú. Musíte si zvyknúť, že treba vnímať viac vecí naraz, ako vám plávu pred nosom.
Keď sa Elwood na nejaký čas stratí, rozvinie sa dráma. Vypovedala mu batéria a nemôže sa vrátiť. Cameron s posádkou vyšlú za ním druhú kameru, Jaka. Než sa Elwood bezpečne vráti, nastane pár momentov autentickej frustrácie a úzkosti. Lenže triumf netrvá dlho. Elwood sa vrátil 11. septembra 2001, v deň tragédie, ktorá bola hroznejšia, než bola záhuba Titaniku. Posádka debatuje o tom, či má napriek tomu ďalej pokračovať v skúmaní lode. Rozhodnú sa, že áno.
Trochu problematická je úloha herca Paxtona, ktorý vystupuje ako ktokoľvek z nás, kto by reagoval na to, čo vidí, asi tak ako by to urobil bežný divák. Musí byť smiešne vyľakaný, že sa musí potápať, každých päť minút opakovať čosi ako „neuveriteľné!“ alebo „nemôžem uveriť, že som tu“. Cameronovo rozprávanie je miestami možno trochu udýchané a zmätené – následok snahy natlačiť všetko o Titaniku do niekoľkých desiatok minút. Aj tak je to dokonale strhujúci dokument.
