Renáta je vydatá, má 34 rokov a 3-ročné dieťa, ktoré je od narodenia telesne aj mentálne postihnuté. Syna má síce rada, ale nevie si predstaviť, že má ostať už navždy doma a venovať sa len jemu. Po skončení vysokej si totiž našla zaujímavú prácu a rada by sa k nej vrátila. S manželom sa o tom ešte nerozprávala, on totiž automaticky predpokladá, že ako matka postihnutého dieťaťa musí ostať doma. Renáta však aj napriek výčitkám svedomia a pocitom viny stále častejšie uvažuje o tom, že dá syna do nejakého ústavu.
Čo by ste jej poradili? Myslíte si, že rozhodnutie dať postihnuté dieťa do ústavu je správne? Poznáte rodinu, ktorá má postihnuté dieťa? Ako túto situáciu vyriešili?
