FOTO – ČTK
Príjemným šokom na českej literárnej scéne bol vlaňajší debut PETRY HŮLOVEJ (1979), vtedy študentky kulturológie a mongolistiky na Karlovej univerzite, ktorá po ročnom pobyte v Mongolsku ponúkla vydavateľstvu Torst román Paměť mojí babičce. Príbeh chudobnej mongolskej rodiny, vyrozprávaný piatimi ženami, stal sa u našich západných susedov knihou roka. Autorka, ktorá medzičasom dokončila štúdium, bude zajtra o 18.00 h spolu s majiteľom vydavateľstva Torst Viktorom Stoilovom hosťom literárneho večera v Českom centre v Bratislave.
Stali ste sa slávnou takmer zo dňa na deň, nezaskočilo vás, že zrazu musíte chodiť na autogramiády, čítačky a prezentácie?
„Nemusím, niekedy idem, ale väčšinou nejdem. Nie som v žiadnom takom kolotoči, ani príliš nechcem.“
Za čas, ktorý uplynul od vydania knihy, sa toho však predsa len muselo nazbierať, nie?
„Ani nie, myslím si, že tak maximálne desať.“
Takže zajtrajšia bratislavská akcia je skôr výnimkou?
„Určite.“
Ako dlho ste písali Paměť mojí babičce?
„Dva mesiace, po návrate z Mongolska.“
Tušili ste pred cestou, že z vášho pobytu vznikne kniha?
„Vôbec nie.“
Ako sa vám páčilo v Mongolsku?
„Páčilo? To asi nie je úplne najsprávnejšie slovo. Bolo to pre mňa dosť náročné, ale veľmi intenzívne. A prínosné, tak odborne, ako aj osobne.“
Z čoho ste tam žili?
„Z grantu, v ktorý som dúfala, nakoniec nebolo nič, takže nebyť pomoci mojich rodičov, asi by som tam ani nešla. Zarábala som si učením angličtiny súkromne i na základných školách, ale pracovala som aj ako sekretárka mongolskej cyklistickej federácie.“
Došlo popri angličtine a mongolčine aj na češtinu?
„Áno, jednak som tam bola s niekoľkými spolužiakmi z katedry, občas som zavítala na ambasádu, a funguje tam česko-mongolská spoločnosť, kde sú Mongoli, ktorí študovali v Čechách.“
Keďže ste tam rok žili, je tam aj kus vášho príbehu?
„Iste je tam dosť vecí, ktoré sa stali mne alebo mojim blízkym, alebo som to niekde počula. Je to zmiešané, ako to už v knihách býva, ale určite ani jednou z tých postáv nie som. Vyskytujem sa tam skôr názorovo než priamo nejakým príbehom.“
Pomohlo vám štúdium kulturológie pri písaní?
„To je ťažké, asi to štúdium priamo s tvorbou nesúvisí. Skôr mi pomohlo v tom, že človek je pripravený vnímať inú kultúru.“
V jednej z recenzií sa objavil názor, že možno je ľahšie písať príbeh z exotických reálií ako z českých, ktoré si ľudia vedia predstaviť a porovnávať. Je na tom niečo?
„Do istej miery áno. V knihe sú isté veci vymyslené, ktorých reálnosť či vierohodnosť tu asi nikto nedokáže posúdiť.“
Vaša ďalšia kniha sa, pochopiteľne, očakáva s veľkým záujmom. Bude? A keď áno, bude opäť z Mongolska?
„To neviem. Bude-nebude. Ale ak bude, tak z Mongolska nebude.“
Ako prijali knihu na katedre mongolistiky?
„Príliš sme sa o tom nebavili ani nijako zvlášť nerozoberali, možno to niekto ani nečítal. Myslím si však, že boli radi, že sa tu o Mongolsku vďaka knihe vie viac.“
Koľko vás bolo na štúdiu mongolistiky, je to populárne štúdium?
„Otvára sa raz za tri roky a v ročníku býva tak zhruba päť ľudí.“
To je pomerne dosť, nie?
„Určite viac, než sa ich potom tým uživí.“
A vy?
„V súčasnosti si robím doktorát z kulturológie. Čo ďalej, to teda zatiaľ neviem.“
Z vašej knihy sa po pôvodnom náklade 1500 kusov doteraz predalo 12-tisíc výtlačkov, to je na české pomery dosť. Neskúsite sa živiť literatúrou?
„S tým nepočítam, ale, našťastie, tento problém akútne nemusím riešiť.“
Chystáte sa ešte niekedy do Mongolska?
„Už som tam bola. V lete som bola vo Vladivostoku a na spiatočnej ceste som sa tam zastavila asi na tri týždne.“
Vedia o vašej knihe?
„Trochu. V tamojších novinách vyšla recenzia.“
Nechystajú sa ju preložiť?
„Neviem, či by sa im páčila, či by ich to zaujímalo. Hlavne si neviem predstaviť, kto by to mohol do mongolčiny preložiť.“
