FOTO – REUTERS

Vojenské záznamy hovoria, že Moskva sa pri invázii do Afganistanu na Vianoce 1979 riadila „československým modelom“ vpádu z roku 1968. Vtedy zabrala koordinácia spravodajských služieb a armádneho velenia a obsadenie strategických miest. Potlačili odpor v mestách a postavili bábkovú vládu.

Podobne sa sovietski stratégovia pripravovali aj na Afganistan. Špióni prenikli do štruktúr afganskej armády. Vojaci vtrhli do Afganistanu, obsadili kľúčové komunikácie, zablokovali prístup k munícii. Na odpor takmer nenarazili. Postavili bábkovú vládu. „Československý model“ sa však nezopakoval.

Už krátko po invázii sa začali húfne dezercie Afgancov z demoralizovanej armády. Boli vyzbrojení len ľahkými zbraňami. Poznali však terén, mali motiváciu a za cenu vysokých strát superveľmoc nakoniec porazili.

Podľa amerického experta Sovietska armáda používala taktiku konvenčnej vojny založenú na špičkovej technológii – mechanizovaných jednotkách, tankoch, ťažkom delostrelectve a vzdušných silách. I tak neuspeli.

Velenie sa spoliehalo na ochranu delostrelectva, ktoré malo „vyčistiť terén“ pred vpádom pozemných síl. Mudžahídi prečkali delostrelecké útoky v bunkroch – hlavne v jaskyniach. Až s postupom vojny sa sovietske velenie začalo prispôsobovať: používať presnú muníciu, ostreľovačov, míny. Mínomety sa pri ostreľovaní jaskýň osvedčili lepšie ako húfnice.

Ďalšou slabinou bolo zásobovanie. Komunikačné línie dlhé 1600 kilometrov viedli cez nehostinný terén. Konvoje sa v horskom prostredí ale i tak stávali častým terčom.

Po skončení vojny analytici tvrdili, že Sovieti mali použiť pechotu, nie však motorizovanú. Vo vojne zahynulo takmer 1,3 milióna Afgancov. Sovietska armáda prišla o 15-tisíc vojakov, čo predstavuje relatívne nízke percento zo 642-tisíc, ktorí v Afganistane slúžili. O inom však hovorí počet 470-tisíc, celých 73 percent nasadených, ktorí boli zranení alebo ochoreli na hepatitídu či týfus.