Karty. Fenomén, ktorý pozná takmer každý z nás. Neexistuje veľa ľudí, ktorí žiadne karty vôbec nehrali, alebo nehrajú naďalej. Jedna z najmenej náročných a najviac rozšírených spoločenských hier si našla cestu takmer do každej domácnosti. Niektorých zaujala svojou variabilnosťou a napätím natrvalo, pre iných bola len pokusom vhodného využitia voľného času, ochutnávkou, ktorá priveľmi neoslovila.

Odveká túžba víťaziť?

Karty nás sprevádzajú už viac ako tisíc rokov. Prvá zmienka o kartách pochádza z r. 969, z kroniky čínskeho cisára Mu Tsung-a. Postupne sa rozvíjali do mnohých podôb, zdokonaľovali sa ich variácie a pravidlá a dnes evidujeme takmer tisíc druhov kartových hier. Najskôr v kartách hrala dôležitú úlohu šťastná náhoda, postupne pribúdali nové variácie hier, v ktorých sa stalo dôležitejším uplatňovanie intelektu, odhadu, úvah, kombinácií. Z hľadiska ich zamerania môžeme karty rozdeliť na 4 základné druhy :

* detské (napr. kvarteto, čierny Peter, UNO, faraón, prebíjaná, zlodej, ale i pexeso)

* rodinné (napr. kanasta, žolík, whist, bridge, sedma)

* hazardné (napr. očko, šnaps, mariáš, poker, baccarat - alebo deväť)

* vykladacie alebo veštiace karty (pasians, solitaire, taroty)

Mojim zámerom nie je objasňovať princípy a charakter kartových hier. Zaujíma ma skôr to, čo kartové hry sprevádza. Aké sú riziká a pozitíva. Či máme karty vnímať ako zábavu, hru, oddych alebo sú viac taktickým bojom, súperením, vášňou prerastajúcou niekedy až do závislosti, rivalitou, napĺňaním našej odvekej túžby víťaziť?

Väčšina z nás chápe karty ako príjemnú zábavu spájajúcu ľudí, ako relaxačnú činnosť, ktorá ovplyvňuje a uvoľňuje emócie, učí sebaovládaniu a odhadu vlastných síl a síl súpera. Karty sú priestor pre spoločnú aktivitu, partnerskú spoluprácu, odovzdávanie skúseností, neutíchajúcu komunikáciu, sebapoznávanie a poznávanie iných.

Karty nám okrem potešenia z hry prinášajú i veľa estetických zážitkov z výtvarného prevedenia rubu i líca kariet, ale i poučenia. Zoberme si napríklad detské kvartetá, pexesá. Koľko poučenia, vedomostí, poznania z rôznych oblastí života v nich nájdeme. Nehovoriac o tom, čomu nás karty učia. Poznávať a spájať hodnoty, trénovať pamäť, kombinovať, logicky uvažovať, taktizovať, dodržiavať pravidlá, odhadovať možnosti svoje i možnosti súperov, spolupracovať, pomáhať partnerovi ale niekedy i protivníkom, ovládať emócie, sústreďovať sa ale zároveň i blufovať, pretvarovať sa, klamať súpera, vyčkávať na vhodnú príležitosť, riskovať, zvládať výhry a prehry. Metafory s prístupom k životu sa priam núkajú.

Karty nehráme, karty prežívame

Karty majú preto i svoj symbolický význam, ktorý sa plne využíva u kariet veštiacich osud. Ale i priebeh a výsledok klasických kartových hier pre mnohých symbolizuje úspech a neúspech v živote samotnom. Prístup ku kartám je často odrazom filozofie života, učenia sa umeniu prehrávať ale i vyhrávať. Karty sú zrkadlom osobnosti, životného prístupu, lebo karty nehráme, karty prežívame. V kartách podobne ako v živote hrá významnú úlohu šťastie, potreba úspešnej sebarealizácie, spoluzodpovednosť, dodržiavanie pravidiel, etika, viera v spravodlivosť a v odmenu za vynaložené úsilie. Podobenstiev by sme mo- hli nájsť neúrekom. Spomeňme si napríklad na známu pieseň skupiny Rangers, v ktorej vojak T. T. Taylor rozpráva svoje vnímanie balíčku kariet ako modlitebnej knižky, biblie, kalendáru a životného ponaučenia.

Karty nás sprevádzajú od detstva, tešia nás, zabávajú, znechucujú, rozvášňujú. Spájajú i rozdeľujú. Spájajú v spoločnej aktivite, rozdeľujú na víťazov a porazených. V čom spočíva fenomén kariet? Čím si karty ľudí získali, čo im dávajú a čo im berú?

Skalní priaznivci hovoria, že karty nie sú len zábavou, ale najmä učením podporujúcim intelekt, kombinačné schopnosti, pohotovosť a predstavivosť. Že spájajú ľudí do spoločnej činnosti, zabávajú, vyrovnávajú rozdiely, zbližujú, vytvárajú priestor pre diskusiu, lebo karty sa ticho hrať nedajú. Prerastajú do polohy rituálu, pri ktorom sa rodina, priatelia, susedia, známi stretávajú a objavujú neustále sa meniace nuansy hry. Deti sa stávajú partnermi, schopnými zmerať si sily so svojimi rodičmi, prerásť ich, byť šikovnejší a lepší. Vytvárajú sa nové spojenectvá, koalície poznačené taktikou, šifrovanými signálmi neverbálnej komunikácie. Pri neúspechu sa na povrch vyplavujú najspodnejšie utajované pocity krivdy, nepriazne osudu, ktoré ovplyvňujú naše emócie a správanie. Mení sa i hierarchia vzťahov. Z podriadeného dieťaťa sa stáva rovnocenný a často dominujúci súper, milovaný partner načas prestáva byť spojencom, lebo má tú smolu, že sa stal súperom.

Preto treba zvoliť správnu stratégiu. Hranie kariet určitým spôsobom reprezentuje našu osobnosť. Odveká túžba víťaziť je silnejšia ako kontrola nášho ústretového, kompromisného a empatického prístupu. V napätí z hry sa oslabuje cenzúra medzi podvedomím a vedomím. Z dobrosrdečného altruistu, ktorý urobí pre svojho partnera všetko čo sa dá, sa razom stáva rival, egoisticky zameraný na vlastnú slasť z výhry. Prvým úskalím pozitívneho vplyvu kariet je, keď emócie začnú prevládať nad ráciom.

Z vlastného dieťaťa je „nepriateľ“

Vždy som si nahováral, že som „kľuďas“. Že ma dokážu vyviesť z miery len zásadné veci a karty do nich nepatria. Je to len zábava, ktorá ducha a myseľ rozvíja a prípadný nezdar môže ublížiť len nevyrovnaným slabochom. Rokmi overený chladný, stoický prístup k hre, živený najmä mariášovými turnajmi doma, na internáte, na vojne mi dával pocit hráča „nad vecou“. Z omylu ma vyviedli moji najdrahší, s ktorými v daždivom a nepríjemnom počasí venujeme voľný čas neľútostným medzipásmovým kanastovým turnajom, kde súperí mužský princíp (ja a synátor) s princípom ženským (žienka s dcérou). Už týmto rozdelením partnerov a súperov hra dostáva osobitný náboj. Už to nie je len o výhre a prehre, o šťastí či prenasledujúcej smole zlých kariet. Už je to boj o sebaúctu, o reprezentáciu princípu.

Z racionálneho, chladného posudzovania nádeje, či beznádeje na výhru sa stáva súperenie kto je lepší, múdrejší, pohotovejší, úspešnejší. Už to nie je len o bodovom skóre, víťazí potreba udržať si kredit lepšieho, minimálne vyrovnanejšieho, ktorý tu nie je len na miešanie kariet. Z manželky a jedného z detí sa stáva súper, takmer nepriateľ, ktorý sa snaží zdecimovať našu dobre skrývanú podstatu - narcistickú sebaúctu, pestované sebahodnotenie. Každý úspech súpera zrazu prestáva byť chvíľkovým prelietavým šťastím a stáva sa do neba volajúcou nespravodlivosťou páchanou na nevinných obetiach. Kartárska taktika súpera sa stáva podvodným správaním, ďalšia výhra len nenásytnou túžbou mať viac, bohatnúť na úkor iných. Zo súperenia sa stáva rivalita, zo zábavy boj so všetkými atribútmi studenej vojny.

Aj keď človek vstupuje do tohto boja s predsavzatím len sa zabaviť, pričom podvedome ráta i s neúspechom, ktorý si racionalizuje heslom - niekedy je lepšie a výhodnejšie prehrať, ako ísť cielene za čo najvyššou výhrou, tak toto predsavzatie nevydrží dlho. Maska flegmatizmu, hravého úsmevu pri každom neúspešnom kole stráca na dôveryhodnosti, tlak stúpa v spravodlivom hneve nad nepriazňou osudu a necitlivosťou súpera.

Pri opakovaných ranách osudu v podobe tých „najhorších kariet“ často prestávajú platiť nepísané pravidlá slušnosti a kartárskej etiky. Črty tváre stvrdnú, nekonfliktné slová komentujúce priebeh hry sa menia na agresívne výčitky. Zažiť i neuroticko-cholerické reakcie, hádzanie kariet, osočovanie, vydieranie, plač nie je ničím výnimočným… Toto ventilovanie nahromadeného napätia asi taktiež patrí ku kartám, aj keď predstavuje riziko, že nás náš partner ale i deti vidia v úplne inom svetle a závisí iba od úrovne vzájomného poznania a dôvery, aby sme význam týchto prejavov negeneralizovali a neprenášali do bežného života. Karty tým získavajú aj svoj terapeutický význam, lebo sú spúšťačom emócií, odhalia aké negatívne pocity má človek vo svojom vnútri uložené, čo práve prežíva, v akej je psychickej pohode či nepohode. Zvládať tieto situácie, učiť sa prehrávať a neubližovať, vedieť sa empaticky vcítiť, nereagovať podráždene a odsudzujúco patrí k zručnostiam, ktoré sa pri kartách dajú vhodne natrénovať.

Hra nás nesmie ovládnuť

Keď hovoríme o rizikách je potrebné nazrieť i do prerastaniu zábavy a relaxu pri kartách do hazardu motivovaného túžbou vyhrať väčší obnos peňazí.

V ušiach mi ešte dnes znejú mamine slová: „Karty sú čertove obrázky. Usmievajú sa na Teba, aby Ťa mohli podmaniť, ožobračiť. Vystríhajte sa tohto zla.“ Tak nás v detstve varovala naša mama pred hrozbou prepadnutia hazardu v kartových hrách. Keď teraz vidí naše šesťročné dieťa hrať s nami zlodeja, sedmičku, kôpky, faraóna, uno a dokonca i žolíka, tak je viditeľne zúfalá. Ohrozujem svoje dieťa alebo ho naopak pozitívne stimulujem k rozvíjaniu pamäťových schopností, logického myslenia, obrazotvornosti, sústredenia, postrehu, zásadám spolupráce a súťaživosti?

Dejiny nás veľakrát poučili, že každá i najlepšia vec, myšlienka, vynález sa dajú zneužiť. Dokonca obrátiť proti svojej podstate. Tak je to i v prístupe ku kartovým hrám. Ak začne prevládať vášeň, hranie pre peniaze, túžba po riziku, bezpracnom zisku v presvedčení, že teraz to musí vyjsť a pridá sa ľahostajnosť, neznalosť možných dôsledkov, ľahkomyseľnosť, nedisciplinovanosť, podcenenie rizika a materializovanie hry, prestávame ovládať priebeh hry a hra ovláda nás. Prestáva byť zdrojom zábavy a stáva sa problémom vyvolávajúcim patologickú závislosť podobnú tej drogovej.

Aj keď karty v súčasnosti strácajú svoju nelichotivú povesť klasického hazardu, prehrávania majetkov, zadlžovania a nespútanej hráčskej vášne, vedúcej k osobným i rodinným tragédiám, netreba ich „vábenie“ podceňovať. Nespoliehať sa na to , že pacienti liečební pre gamblerov sú zväčša obeťami a sluhami iných druhov hazardných hier, u ktorých prím hrajú výherné hracie automaty, rulety, bingá, tipovanie, sazky, lotérie, kasína… Cesta od zábavy k hráčskej vášni, od potreby hry k potrebe výhry, ktorej podriaďujem všetko svoje snaženie i prostriedky nie je až taká dlhá a nereálna.

Majme preto na pamäti všetky kladné i záporné stránky kariet. Hrajme sa s nimi pre zábavu, poučenie, pre dobrý pocit z víťazstva svojho alebo víťazstva súperovho. Nedovoľme, aby víťazili nad nami, nad našou vôľou, intelektom a emóciami. Učme a radujme sa z nich, lebo k spokojnému životu potrebuje každý z nás i hry, zábavu, oddych, relax. 0Čím viac sa im môžeme venovať, tým je nám lepšie.

Ján Haláš