Privatizácia pôdy? Len to nie

Genadij Kozylenkov, 39-ročný poľnohospodár z Berozkina v smolenskom obvode, sa zaprisaháva, že ak sa ho niekto pokúsi zahnať späť do kolchozu, bude dvestohektárové hospodárstvo brániť s puškou v ruke.

„V kolchoze človeku kázali orať. Natriasal sa na traktore 10–12 hodín. Večer potom prišla na gazíku nejaká byrokratická háveď a rozprávala hlúposti, napríklad, že vás kolektív vyznamenal tým, že z vás spravil predáka. Červená handra na paličke mi bola nanič. Som predsa dospelý chlap, nie nejaký pioniersky sopliak,“ smeje sa pri spomienke na kolchozy Kozylenkov.

Keď sa ho však pýtame, koho volí, odpovedá: „Vždy komunistov a Genadija Zjuganova.“

„Prečo práve ich?“

„Pretože oni sú jediní, ktorí sa zastávajú roľníkov, a nikdy nepripustia, aby sa ruská pôda sprivatizovala.“

„Máte obrovské hospodárstvo, kombajny, nákladné autá, moderný dom. Prečo nechcete, aby sa tá pôda stala vašou? Takto predsa nikdy nebudete úplne na svojom.“

„Keď sa pôda stane tovarom a bude ju možné predávať či kupovať, vtedy prídem o všetko. Stane sa zo mňa nádenník.“

Kozylenkov vysvetľuje, odkiaľ sa berú jeho obavy. Rozpráva príbeh svojho hospodárstva.

Keď sa začiatkom 90. rokov rozpadával kolchoz v Berozkine, on, jeho bratia a rodičia si z kolektívneho hospodárstva vzali svoje podiely. Dostali po 40 hektárov. Navonok ako vlastníctvo, no v skutočnosti len na užívanie. Ruské zákony nedovoľujú kupovať a predávať pôdu. Pôda nie je ani predmetom dedičského konania.

„Všade dookola padali kolchozy. Ľudia sa medzi sebou delili o role i poľnohospodárske stroje, všetkého bolo neúrekom. Krava sa dala kúpiť za niekoľko fliaš vodky. Isté krátke obdobie dostávali poľnohospodári lacné úvery. Aj my sme si taký vzali, a dobre sme zarobili. Potom prišla strašná inflácia a my sme bez problémov všetko splatili. Keď naokolo všetci všetko prepíjali, my sme mali hotovosť, za ktorú sme od nich skupovali, čo sa len dalo.“

„Trochu ste to prehnali. Načo vám je 200 hektárov, tri veľké kombajny, štyri obrovské ťahače a dve nákladné autá?“

„Všetko sa zíde. Nehospodárime len na svojom. Obrábame záhrady susedov, tiež bývalých kolchozníkov. Starí ľudia nemajú sily, aby pracovali na svojom, a okrem toho im chýbajú stroje. Vraciame im časť z toho, čo zbierame na ich pôde – seno, obilie. Toľko, aby vyživili prasce, dobytok. To, čo kedysi kradli v kolchoze, dostávajú od nás. Naše hospodárstvo je pre nich tým, čím bol donedávna kolchoz. Až na to, že nemusia kradnúť. Potrebujú nás. Spávame teda pokojne. Nebojíme sa, žeby nám niekedy nejaký sused podpálil stodoly. No keď sa pôda stane tovarom, to už veru pokojne spávať nebudeme. Tí susedia, ktorých pôdu obrábame, predajú role ako prví. A už nás nebudú potrebovať. Celú pôdu rozkmáše oligarchia a banditi, tak ako sa to stalo v Rusku s ropou a priemyslom. A nikto nás neobráni. Naše hospodárstvo sa určite niekomu zapáči, pretože už má akú-takú hodnotu. Stane sa s nami to isté, čo sa stalo s Bachusom. Koľko ľudí tam zahynulo!“

Kozylenkov si spomína na smolenský liehovar, ktorý miestnym majiteľom ukradla mafia a zabila pri tom niekoľko desiatok ľudí.

„Jurij Saulin z administratívy v Glinke mi hovoril, že v našom a susednom regióne leží polovica pôdy úhorom a nikto sa o ňu nezaujíma. Taká istá situácia je aj v iných centrálnych regiónoch Ruska. Nezmení sa to dovtedy, pokým nebude možné role prenajímať. Ak ich však zákon umožní predávať a kupovať, začne sa občianska vojna,“ ponuro uzatvára Kozylenkov.

Večný ruský problém

36. článok ruskej ústavy, ktorá platí osem rokov, zaručuje obyvateľom právo na súkromné vlastníctvo pôdy. Dodnes je však mŕtvou literou.

Už pred siedmimi rokmi podal Boris Jeľcin Dume návrh zákona o pôde, ktorý by umožňoval predaj a kúpu pozemkov v mestách a na vidieku. Roku 1997 Duma – vtedy v nej mali de facto najväčší vplyv komunisti – tento zákon odsúhlasila, no s dodatkom zabraňujúcim obchodovaniu s pozemkami. Jeľcin deformovaný zákon vetoval.

Liberáli, ktorí sa pred rokom dostali do vlády spolu s Vladimírom Putinom, ohlásili rýchle a rezolútne riešenie „večného ruského problému“.

„Kým zákon nebude zaručovať súkromné vlastníctvo pôdy, dovtedy Rusko nebude môcť rátať s vážnejšími investíciami. Bez tohto základného zákona nemôže v dnešných časoch existovať nijaký civilizovaný štát,“ ubezpečoval vlani na jar Arkadij Dvorkovič, šéf vládnej ekonomickej skupiny. Pred vyše dvoma týždňami zožali prívrženci privatizácie pôdy prvý úspech. Nižšia komora parlamentu prijala minimálnou väčšinou hlasov deblokáciu dovtedy zmrazeného 17. článku občianskeho zákonníka, dovoľujúceho slobodne podnikať s pozemkami v mestách. Predaj a kúpa pozemkov na vidieku majú byť regulované inými predpismi.

„Súkromné vlastníctvo rozšírime aj na poľnohospodársku pôdu. Buď sa to spraví parlamentnou cestou, alebo prostredníctvom referenda. Pokiaľ nebude farmár môcť kupovať pôdu do vlastníctva, odkázať ju ako dedičstvo svojim deťom, nikdy si nebude istý budúcnosťou a nebude do pôdy investovať,“ povedal v televíznom rozhovore NTV minister hospodárskeho rozvoja a obchodu German Gref, autor vládnych návrhov rozvoja Ruska na najbližšie roky.

„Pôda patrí ľudu. Je našou matkou, treba k nej mať úctu!“ poučoval Grefa komunista Vasilij Starodubcev, gubernátor Tuly, kedysi predseda miestneho kolchozu Vladimíra Iľjiča Lenina.

„Bude to viesť k vojne,“ komentoval Genadij Zjuganov, líder komunistickej strany.

Nikolaj Charitonov, šéf parlamentnej skupiny agrárnikov, reprezentujúcej v Dume záujmy riaditeľov kolektívnych hospodárstiev, oznámil, že jeho ľudia budú bdelí a nedovolia, aby „ľudu vzali jeho majetok“. Netreba sa čudovať, že Charitonov hovorí jazykom čekistov z čias Felixa Dzeržinského. Nedávno vysvitlo, že je dôstojníkom špeciálnych služieb.

Odporcovia zavedenia kúpy a predaja pôdy majú v jednom bode, ktorý nemožno oddiskutovať, pravdu: v Rusku niet tradície voľného obchodu s pôdou. Po reforme, ktorú zaviedol cár Alexander II. roku 1861, sa vlastníkom rolí stalo vidiecke spoločenstvo, no právo slobodného disponovania vlastnou pôdou získali ruskí roľníci až roku 1906 za vlády premiéra Petra Stolypina. O niekoľko rokov neskôr boľševici, ktorí krvavo bojovali proti kulakom, vyhlásili pôdu za „majetok ľudu“.

Komunisti a ich agrárni spojenci sa dnes urputne bránia privatizácii najmä preto, lebo – nečakajúc na nijaké zákony – si veľkú časť pôdy stihli uchmatnúť sami. Mnohí bývalí šéfovia kolchozov a sovchozov – napospol sympatizanti komunistov – tajne pretransformovali bývalé kolektívne majetky na súkromné. Vedia v tom chodiť. Vládnu si v nich, ako keby boli ich vlastné.

Socialistická revolúcia

V Ruskej federácii je v súčasnosti 440 miliónov hektárov poľnohospodárskej pôdy, no obrába sa len polovica. „Privatizácia poľnohospodárskej pôdy sa spája s obrovským politickým rizikom. Väčšina našich roľníkov si myslí, že pokiaľ sa neumožní kúpa a predaj pozemkov, majú akúsi záruku stability,“ hovorí Sergej Ivanenko, zástupca predsedu strany Jablko. „Pôdy máme veľmi veľa, jej cena by teda bola veľmi nízka. Sami farmári, bývalí kolchozníci, sú však dnes takí chudobní, že ani za malé peniaze by si neboli schopní kúpiť pozemky, ktoré užívajú,“ pokračuje Ivanenko. „A to sme už prerábali, keď Rusko privatizovalo priemysel. Za posledných desať rokov zahynulo v dôsledku mafiánskych účtovaní súvisiacich s privatizáciou priemyslu štyridsaťtisíc ľudí! Bojovali o najlepšie kúsky národného bohatstva, ktoré sa rozdávali prakticky zadarmo. Bolo sa treba len pchať dopredu. A mnohí sa pchali. Teraz hrozí, že sa to zopakuje.“

„Okrem toho nikdy nebude garancia súkromného majetku tam, kde niet občianskej spoločnosti, spoločenskej kontroly nad orgánami moci. A kto u nás zaručí farmárovi, že sa u neho neobjavia banditi a nepovedia mu, že nemôže vykúpiť pôdu, na ktorej pracuje, lebo na ňu má zálusk niekto iný? Komu sa pôjde sťažovať? Skorumpovanej milícii? Skorumpovaným susedom? Gubernátorom, ktorí ťahajú za jeden povraz s mafiou? Len nech to skúsi. Susedov podplatia, aby mu podpálili dom. A Zjuganov ešte povie, že je to socialistická revolúcia,“ uzatvára rezignovane Sergej Ivanenko.

VACLAV RADZIVINOVIČ