Čierna mágia misionárom prekážala. Nad ženskými manželstvami privreli oči.
„Sodoma a Gomora!“ Takto reagovali kresťanskí misionári na každý kultúrny šok, ktorý im v minulosti naservírovala „barbarská“ Afrika. S presvedčením bojovali proti duchom, ktorí Afričanom nahrádzali náboženstvo, aj proti čiernej mágii, ktorá v Afrike fungovala ako medicína.
Misionárom na kenskom vidieku však nikdy neprekážal tradičný sociálny systém, v rámci ktorého sa tunajšie ženy vydávajú za ženy.
„A vôbec nejde o lesbické vzťahy,“ vyvracia bežné podozrenie svojich amerických študentov antropologička Beatrice Whitingová z Harvardovej univerzity. „Manželské zväzky žien so ženami vo východnej Afrike plnia spoločenskú funkciu porovnateľnú s domovmi dôchodcov, ako ich poznáme na Západe,“ spresňuje. Americkí študenti, ktorí na Kenskej univerzite v Nairobi trávia študijný pobyt, prežívajú kultúrny šok prvých misionárov.
Šťastné manželstvo: Grace (stojaca) a Nyoero.
Nyoero a Grace
Ženy-manželia v Keni nie sú pre ženy-manželky poslednou zúfalou príležitosťou ako si nájsť partnera, ochrancu a živiteľa na zvyšok života. Mnohé zo žien-manželiek boli pôvodne vydaté za mužov, ktorí im z rôznych dôvodov nezanechali potomka. To sa v miestnom spoločenskom kontexte rovná katastrofe. Profesorka Whitingová skúmala východoafrické rodinné tradície niekoľko rokov priamo pri prameni – v centrálnej Keni. Odtiaľ priviedla so sebou na prednášky ako dôkaz svojich teórií 50-ročnú Nyoero a 23-ročnú Grace – ženský manželský pár.
Obe Keňanky pochádzajú z kmeňa Kikujov. V Európe ho začiatkom dvadsiateho storočia spopularizovala v zbierke príbehov dánska autorka Karen Blixenová. Poznáme ich aj vo filmovej podobe ako Spomienky na Afriku. Grace sa pri zmienke na Blixenovú spokojne usmieva. Jej Spomienky si spolu s tisíckami iných kenských školákov prečítala, keď mala pätnásť rokov. Nyoero do školy nikdy nechodila, preto ani nevie čítať. Profesorke Whitingovej preto na Harvarde poslúžila nielen ako názorná žena-manžel, ale aj ako negramotná Afričanka, ktorá dodatočne usvedčuje vzdelávací systém britskej koloniálnej éry z neúspechu.
Inštitucionálny incest
Študentov však najviac zaujíma, ako sa tieto dve ženy ocitli v manželskom zväzku. „Nyoero je bezdetná vdova, ktorej po manželovej smrti hrozilo vyhnanie zo spoločného domova,“ vysvetľuje profesorka Whitingová. Aby tomu predišla, musela si podľa kmeňových tradícií nájsť mladú ženu, ktorá by jej porodila niekoľko detí. Tie Nyoero poskytli dôvod na ďalšie zotrvanie v spoločnej domácnosti s ostatnými manželkami a deťmi zosnulého muža. A Grace zase zväzkom s Nyoero zároveň nadobudla všetky privilégiá ostatných manželiek. „Viem, počúva sa to ako nepodarený televízny seriál, ale je to vcelku jednoduché a v komplikovaných kenských pomeroch dokonca aj logické,“ hovorí profesorka.
„Nyoero si ma od môjho otca kúpila, ako by si ma bol kúpil hociktorý muž,“ vysvetľuje americkým študentkám Grace. Otec vraj výmennú hodnotu svojej dcéry odhadol na šesť kusov dobytka. Tie získala Nyoero ako investíciu do vlastnej budúcnosti z pozostalosti svojho manžela. Vo zväzku s Grace sa tak stala právoplatným manželom s vyživovacou povinnosťou voči všetkým jej budúcim potomkom.
„Ale ako prišla Grace k deťom v manželstve so ženou?“ pýtajú sa študenti. „V tejto záležitosti som o pomoc požiadala svojho najstaršieho brata,“ červená sa Nyoero. Otcom mohol byť podľa kmeňových tradícií ktorýkoľvek mužský príbuzný, len „nech to ostane v rodine“.
„Západná antropológia tento jav nazýva inštitucionálnym incestom,“ dopĺňa profesorka Whitingová.
Kmeňový socializmus
Nyoero má teda o bezstarostnú starobu postarané, ale za akú cenu? „Za adekvátnu jej úsiliu,“ hovorí antropológ Thomas Weisner z Kalifornskej univerzity.
Kenská a všeobecne africká spoločnosť je podľa neho až prehnane socialistická. Na jednotlivca kladie vysoké nároky v podobe povinností, ale ich dodržiavanie štedro odmeňuje. Africká spoločnosť svojím odhodlaním postarať sa o každého člena pripomína švédsky sociálny model. „Aj ten je liberálny a direktívny zároveň,“ porovnáva profesor Weisner.
Tradičný sociálny systém ponúkol bezdetnej vdove Nyoero vcelku férovú príležitosť. Manželstvom s inou ženou sa zachránila hneď niekoľkokrát. Alternatívou pre ňu bolo nielen vyhnanie z rodiny, ale aj exkomunikácia z kmeňovej spoločnosti.
Prečo také radikálne opatrenia? „Každý sociálny systém je racionálny a ako taký hľadí do budúcnosti“, hovorí profesor Weisner.“
Západná snaha o penzijné zabezpečenie má vraj svoju africkú paralelu vo fixácii na potomkov, najmä na mužských. V Afrike sa sociálne zabezpečenie každej rozvetvenej rodiny počíta na synov. V bujnej kmeňovej predstavivosti sú synovia nohami, na ktorých v poproduktívnom veku stoja ich rodičia a obrazne aj celá spoločnosť.
„Môj otec mal päť dcér, ale len jedného syna,“ cituje profesor Weisner svoju kenskú kolegyňu, „a to ho v očiach našej dediny degradovalo na spoločenského mrzáka.“
Viac dolných končatín, ako rodina nevyhnutne potrebuje na prežitie, však môže mať v Keni kontraproduktívne následky. Synovia si totiž musia kupovať nevesty, a tie aj niečo stoja. Dcéry preto – najmä pre chudobných alebo podnikateľským duchom obdarených otcov – predstavujú zlatú baňu.
Misionárska poloha
Vo svete, ktorý sa točí okolo potomstva, smeruje každá životná dráha k jeho zaisteniu. „Najspoľahlivejším prostriedkom je manželstvo,“ hovorí profesor Weisner. Keňania ho chápu predovšetkým ako materiálnu investíciu do budúcnosti. Manželstvo preto nie je nevyhnutne sexuálnou úniou. To potvrdil aj zväzok Nyoero s Grace. Kenský postoj k manželstvu vysvetľuje aj prístup k predmanželskému sexu. Podľa domácich štatistík až 30 percent kenských žien porodí prvé dieťa pred vstupom do manželstva. „Ak je o tieto deti náležite postarané, všetko je v poriadku,“ ubezpečuje profesor Weisner. V kmeňovom socializme by teoreticky malo byť postarané o každého jednotlivca. Aj napriek tomu je Keňa typickou krajinou tretieho sveta, kde milióny žien, detí a starších ľudí ukončia životnú dráhu na ulici.
Vysvetlenie treba hľadať v neľahkom spolužití tradičného a západného systému hodnôt. „Pôvodná východoafrická spoločnosť nebola dokonalá, ale mnohým zo súčasných sociálnych problémov dokázala predísť,“ hovorí profesor Weisner. Násilná európska kolonizácia bola podľa neho zásahom, z ktorého sa Afrika dodnes nespamätala. Európania priniesli so sebou na čierny kontinent celkom odlišný hodnotový systém. Jeho nezlučiteľnosť s africkým pocítili tak intenzívne ako sami domorodci. Technologická nadradenosť, aspoň si to mysleli, im dala právo miešať sa v Afrike aj do vecí, ktoré sa ich netýkali. „Spomeňte si napríklad na slávnu misionársku polohu, ktorú vnútili kopulujúcim párom v celej Afrike,“ pripomína profesorka Whitingová.
Vidiecka rarita
Manželské zväzky medzi východoafrickými ženami však prudérnym portugalským a neskôr britským misionárom nepripadali zvrátené. Rozhodne sa ich nechystali vykoreniť takým spôsobom, ako sa o to pokúsili pri animizme a čiernej mágii. Naopak. Pre ženské manželstvá našli v náboženskom zanietení dokonca biblickú paralelu v pätnástej kapitole knihy Genesis, kde neplodná Sára svojmu mužovi Abrahámovi poskytne ako náhradu za seba svoju egyptskú otrokyňu. Ženské manželské zväzky rešpektovala aj inokedy ťažkopádna koloniálna administratíva v Nairobi.
„Nech si robia, čo chcú, dôležité je, že sa nebúria,“ vyhlásil o Kikujoch britský guvernér v Keni Sir Charles Eliot v roku 1902.
Ženské zväzky začali, paradoxne, upadať až v dôsledku demografických a sociálnych zmien v postkoloniálnych pomeroch, keď im v existencii, aspoň teoreticky, nebránili ničie predsudky. Dnes, keď sa cesta k podobným zväzkom otvára aj v Európe, sa ženské páry v centrálnej Keni z veľkomiest pomaly vytrácajú, aby prežili aspoň ako vidiecke rarity. Takou bola pre mnohých študentov antropológie aj prednáška americkej profesorky Whitingovej s názornou účasťou Nyoero a Grace.
Keňanky to nemajú ľahké
Ženy to v Keni nikdy nemali ľahké. Aj štyridsať rokov po vyhlásení nezávislosti, ktorá im aspoň formálne priniesla emancipáciu, ostáva 90 percent hnuteľného aj nehnuteľného majetku v rukách mužov. Ženy napriek tomu tvoria až 61 percent populácie. „Ako osamelé vdovy máme v spoločnosti menšiu cenu ako nevydaté prostitútky,“ sťažujú sa Keňanky. Na Západe sa podľa feministických časopisov o ich údel zaujímajú len feministické časopisy. Sociálny systém, ktorý v centrálnej Keni stojí často len na komplikovaných manželstvách žien so ženami, zlyháva aj napriek ich úsilu. Z tridsiatich miliónov obyvateľov Kene takmer pätina trvalo žije na ulici. Podľa štatistík humanitárnych organizácií ide väčšinou o opustené ženy a osirelé deti, ktorých rodičia zomreli na AIDS.
foto – autor
Autor: Roman Lipták, Nairobi
