FOTO SME
na cintoríne v Slávičom údolí v Bratislave. Jeho autorom je rodinný priateľ, akademický sochár Teodor Baník.
„O náhrobok ma vlastne poprosil sám Dubček. Mal byť pre jeho manželku, no potom sám náhle tragicky zahynul.“
Výtvarník preto uvažoval o pamätníku, ktorý by zachytil nielen význam Dubčeka, ale zároveň bol poctou aj jeho žene Anne.
„Nakoniec som použil jeho citát o národe, ktorý nezahynie, ak sa riadi nielen rozumom, ale i svedomím, pretože práve ľudskosť uplatňoval Alexander Dubček aj v politickom živote. Na masívnom kameni je citát a Dubčekova busta a v pozadí ešte jeden stĺp, ktorý pomník, akoby podopieral. Je to symbol opory, akou mu bola jeho žena. Jeho synovia sa s mojou myšlienkou stotožnili. Horšie to bolo s politikmi, kde chýbala vôľa, urobiť Dubčekovi pomník.“
Teodor Baník čakal, že na náhrobok vypíše vláda súťaž. „Ale nie. Na Dubčekov hrob prichádzali položiť kvety cudzinci z celého sveta a nevedeli pochopiť, že takému človeku sa ešte nepostavil slušný náhrobník. Naozaj to bola hanba. Od tragickej havárie uplynuli dva roky a na jeho hrobe stále stál len obyčajný drevený kríž.“ Výtvarník začal preto písať žiadosti na vládu, ministerstvá, rozličné inštitúcie, odpoveďou bol však nezáujem.
„Dokonca som sa stretol s názorom, že Dubček mal dosť peňazí, dostal všelijaké zahraničné ceny, mohol by si teda pomník sám zaplatiť. Nebola to pravda. Ako rodinný priateľ som vedel, že ak aj dostal ceny, ktoré boli slušne finančne dotované, všetky do posledného dolára venoval na sociálne účely. Dubček bol čistý človek, ktorý nebol chamtivý a netúžil po peniazoch a materiálnych výhodách. Bolo vylúčené, aby rodina pamätník zaplatila. Navyše, som presvedčený, že bol významným politikom, ktorý sa zaraďuje k takým menám ako Štefánik či Štúr, a tam predsa rodina tiež sama nestavala pamätníky.“
Na Dubčekov pamätník sa napokon urobila zbierka, ktorú vypísala Nadácia A. Dubčeka. Výsledok bol skromný, nebolo možné z nej zaplatiť potrebných odborníkov, ako napríklad architekta.
„Cítil som sa však byť zaviazaný naším osobným vzťahom a tiež presvedčením, že si zaslúži dôstojné miesto posledného odpočinku, a tak som sa odhodlal sám pustiť do realizácie. Dodnes však na to spomínam so zmiešanými pocitmi.“
