Nikomu pri pohrebe nezíde na um, ako sa hrobár dostane von z vykopanej jamy. Miro Čársky – hrobár na jednu sezónu – hovorí: „Keď si položíte lopatu krížom cez otvor a vyšvihnete sa, ste vonku.“ FOTO – RASŤO MIŠÍK
Rolu hrobára zvládol 28-ročný Miro Čársky tak, ako si predstavoval. Celú sezónu – od februára 2002 do januára 2003 – kopal jamy na ôsmich bratislavských cintorínoch. Zrejme mu nestačili tuhé zimy, ktoré predrkotal rok predtým v Kvačianskej doline, kde sa rozhodol odkrútiť si civilku. Momentálne je na psychiatrii. Nie že by sa z toho zrútil. Robí sanitára. Čo bude potom, sa vraj ešte uvidí. Na hrobárčinu však nespomína zle.
„Po hrobárčine som pokukoval už na strednej škole, aj som sa bol informovať, aké sú podmienky prijatia do takého zamestnania,“ hovorí Miro Čársky. „Rozhodol som sa, že to chcem robiť. Dobrovoľne,“ hovorí. Mama bola z jeho rozhodnutia nešťastná. Predpovedala mu, že viac ako dva týždne nevydrží, po troch mesiacoch začala strácať nervy a prízvukovala, že tejto práce by už naozaj mohlo stačiť.
Miro v nej však hľadal nejaký neznámy duchovný rozmer. Predovšetkým chcel prekonať predsudky a strach, chcel sa nejako stretnúť s krutou realitou.
Dali mu výstroj – krompáč, rýľ, lopatu, čierne montérky, čapicu.
Svoju prvú jamu dostal až po dvoch týždňoch, keď sa zaučil. Bola to ‘jednohĺbka‘ – plytšia verzia, hlboká meter šesťdesiat. Zem bola piesčitá, poddajná, nič ťažkého.
Postupne prichádzali aj tvrdšie objednávky, teda hlbšie a náročnejšie výkopy. Vďaka nim dnes Miro vie, že napríklad v Rači je zem veľmi tvrdá, v Biskupiciach je zase štrk, tiež nie veľmi dobrý, že Martinský cintorín je síce pohoda, ale problém je s obrovskými koreňmi stromov, a že úplne najlepšie sa kope na Ružinovskom. A v zime je to zlé všade – zem býva ako kameň a podvolí sa iba krompáču.
Kvalita pôdy určovala aj čas práce – niektoré jamy boli hotové za hodinu, pri iných strávil Miro aj šesť-sedem hodín.
„Robota prichádzala v návaloch – niekedy nebolo celé dni do čoho pichnúť, inokedy som kopal sám dva hroby za deň,“ vraví.
Z tohto obdobia si pamätá intenzívny pocit únavy. Ale že by robil niečo morbídne? Vôbec nie. Iba keď občas dumal dolu v jame, zvykol sa zaraziť, čo tam vlastne hľadá.
Zo začiatku sa sústreďoval hlavne na to, aby nešliapol na hrob a aby bol pri pohrebe smrteľne vážny – jeho fyzické úkony boli predsa súčasťou výnimočného obradu pozostalých. Neskôr chtiac-nechtiac musel tieto záväzky korigovať – prax totiž prinášala situácie, ktorým sa nedalo vyhnúť. Hlavne vtedy, keď kopal jamu s niektorým kolegom.
„Občas sme s úprimnou sústrasťou mali problém. Keď sme sa snažili zo všetkých síl tváriť vážne, efekt bol opačný – v jame sme dostávali záchvaty smiechu. Navyše, keď rečník a často aj farár hovoria na každom pohrebe stále to isté, akoby ste postupne strácali pred smrťou rešpekt.“ Za Mirovej éry sa na cintoríne vytvorila celkom dobrá partia. Chlapi si boli blízki, samozrejme, najviac pri poháriku, ktorému Miro aktívne odolával. ‘Týpky‘ boli rôzne – jeden vyslúžilý väzeň, jeden celoživotný robotník, ďalší zase s krádežou socialistického majetku v registri. „Mali sme tam aj takého stodvadsaťkilového, do jamy sa dostal v pohode, ale von z nej už iba po rebríku. My ostatní sme sa z nej dostávali normálne, po lopate,“ vysvetľuje. Jama má totiž dva metre. Keď si položíte lopatu krížom cez jej otvor a vyšvihnete sa, ste vonku. Jeden z Mirových kolegov na nej vedel cvičiť ako na hrazde.
„Nikdy som nerozmýšľal nad tým, ako by mal vyzerať ideálny hrobár. Ale zrejme by mal byť na pohrebe slušne oblečený, mal by byť primerane vážny, kopať by mal vždy do poctivej hĺbky. A ešte by mal odmietnuť tringelt,“ usmieva sa.
Odkedy Miro s hrobárčením skončil, nebol na žiadnom pohrebe. Nehovorí, že to bolo zlé, no ostal v ňom trochu rozpačitý pocit, že celá práca bola súčasťou akejsi pohrebníckej fabriky.
A čo sa týka hrobárskych nálezov, Miro vraví, že ich býva dosť. Ale toto tajomstvo si radšej vezme do hrobu.
