Dnes je výber kameňov obrovský, hoci sú drahé, lebo sa musia dovážať. Najlacnejší pomník vyjde na 15-tisíc, ale ani stotisíc nie je premrštená cena.
ona sa tu nikdy nebála. Ani jej deti, ktoré si vôbec neuvedomovali, že vyrastajú v zvláštnom prostredí. Svoju prácu má rada, nepôsobí na ňu depresívne a cintoríny si obľúbila. Aj keď je niekde v cudzine, vždy zájde na miestny, aby porovnávala. Na tom „svojom“, v Slávičom údolí, sa každý večer so služobným psom vydáva na pochôdzky medzi hrobmi a sleduje, či je všetko v poriadku. Po tieto dni tu bude stretávať oveľa viac ľudí ako zvyčajne. Blížia sa dušičky, slovenské cintoríny žiaria do noci. Aj my sme sa preto na ne vybrali. Zistiť, ako sa za posledné roky zmenili a porozprávať sa s ľuďmi, ktorí sa v rámci profesie denne stretávajú so smrťou.Aj náhrobné kamene podliehajú módeNáhrobný kameň ležiaci pri ceste preslávil Petr Novák nestarnúcim lyrickým hitom. Jozef Csöglei o kameňoch síce nespieva, no rozpráva o nich rovnako nežne. Pre niekoho je to studená neživá príroda, pre neho jej umelecké dielo. Nečudo, jeho rod kamenárči minimálne od roku 1860. A pravdepodobne ešte dlhšie, no on „len“ dovtedy pozná rodinný rodokmeň. Ku kamenárskemu remeslu odjakživa patrilo aj tesať náhrobné kamene. Už ako malý chlapec musel Jozef Csöglei aj s bratmi pomáhať otcovi v dielni, a tak si pamätá, ako vyzerali pomníky cez vojnu, potom za čias socializmu a sleduje aj to, ako sa menia v poslednom desaťročí.
Hrob z Tuzexu
Cez vojnu aj po vojne mali kamenári veľa roboty, cintoríny sa plnili. Na veľkú parádu však neboli peniaze. V povojnových časoch vyšiel priemerný pomník na 2500 korún. Bol z najlacnejšieho materiálu, do cementu sa vmiešala čierna a biela mramorová drvina a vybrúsila sa. Epitaf sa vyryl do lacnej dosky zo špeciálneho skla.
„Bola hrozne zraniteľná, stačilo, aby bolo horúco a potom napršalo a praskla tabuľka. Z prírodných kameňov sa nerobilo takmer nič, pretože sa nedovážali a na Slovensku vhodné kamene nemáme.“
Za socializmu zase na cintorínoch vládla uniformita. Niektorí ľudia síce aj mali viac peňazí, aj by zaplatili, ale nevyplácalo sa vyčnievať z radu.
„Pomník vtedy vyšiel na tridsaťtisíc korún, čo v tom čase neboli malé peniaze. Kamene sa však stále viac-menej nedovážali. Občas sa sem síce čosi dostalo z Rumunska a Bulharska, no boli to mäkké kamene, ktoré nemali trvácnosť a do exteriérov sa vonkoncom nehodili. Jedinou žulou bol sienit z Čiech. Dnes sa už tento kameň na takéto ušľachtilé účely vôbec neťaží. Lomy sa doslova drancujú, lebo sa z neho robia dlažobné kocky a obrubníky a vyvážajú sa do Nemecka. Prináša to zisk, ale k hornine sa správajú nemilosrdne.“
Socialistické cintoríny boli šedivé, čo sa týka kameňa aj nevýraznej architektúry. Boli síce aj výnimky, za tie však bolo treba platiť valutami či bonmi.
„Raz za čas prišiel do Prahy kamión so švédskou čiernou žulou. Je to absolútna špička, no predávali ju iba v Tuzexe.“
Módny štýl diktujú Taliani
Dnes je výber kameňov obrovský, všetky však treba dovážať. „Slováci, žiaľ nemajú nič, okrem spišského travertínu, ktorý nie je príliš vhodný do exteriérov, hoci je kvalitný. Na porovnanie, Taliani majú dvesto druhov kameňa.“
Kameňov pribudlo, ale aj pomníky výrazne zdraželi.
„Najlacnejší vyjde zhruba na 15-tisíc, no taký priemer je stotisíc, lacnejší za 50-tisíc korún. Kamene samy o sebe nie sú až také drahé, ľudia však investujú do pomníkovej tvorby. Na Slovensku prevláda katolicizmus, ktorý veľmi ctí nebohých. A je to aj prezentácia rodiny – jej vzťahu k zosnulému, ale aj majetku.“
Náhrobky veľmi ovplyvnili talianske katalógy, ktoré ponúkajú rôzne doplnky z bronzu či z kameňa.
„Niekedy sú dosť gýčové. Ako kamenára ma mrzí, že sa odskakuje od peknej, jednoduchej architektúry, kde vyznieva sila materiálu – kvalitného kameňa, a pomník je často príliš vyčačkaný. Sú to však citlivé veci, každý to vníma inak a inak cíti potrebu vyjadriť zosnulému lásku.“
Hrobky kontra krematórium
Kupujem hrobku, predávam hrobku – to bola kedysi populárna pesnička Voskovca a Wericha. Na Slovensku dnes prichádzajú rodinné hrobky znovu do módy.
„Najmä bohatí ľudia si dávajú robiť rodinné hrobky pre päť, šesť osôb, a nad tým veľký pomník z drahých materiálov. Rodinu vyjde aj na pol milióna. Doteraz najdrahšia rodinná hrobka, ktorú sme robili, bola za 750-tisíc z modrého labradoru. Bola zatiaľ jediná, do ktorej sa dá vchádzať po schodisku.“
Rodinné hrobky sú trendom posledných rokov, ktorý podľa Jozefa Csögleia súvisí s tým, že pozostalí myslia aj na seba.
„Nechcú, aby bola rodina rozptýlená na troch-štyroch cintorínoch, ako to bývalo doteraz.“
Jediné miesto, kde módne trendy nemajú miesto, je krematórium v Bratislave. Tu je uniformnosť hrobov daná architektúrou.
„Môžu tu byť len epitafné dosky určitého rozmeru a najviac pre štyri urny. Daná je totiž aj veľkosť pozemku – 80-krát 80 cm. Tam sa dá ťažko vymýšľať, snáď len epitafnú dosku položiť na urnovú schránku šikmo, pridať svietnik, vázu, miniplastiku. Možno tiež pracovať s kvalitou kameňa. Na nešťastie sú tam aj mramorové dosky, ktoré položené nízko pri zemi zvetrávajú, stále sú špinavé a gravírované písmo je nečitateľné. Sem sú vhodnejšie žulové materiály.“
Náhrobky pre najlepších priateľov
A ešte jedny náhrobky pribudli v poslednom čase na repertoár kamenárov. Pomníky pre psíkov.
„Ako milovníka psov ma teší, že už nie všetky uhynuté psy skončia v kafilérii. Zatiaľ na Slovensku síce nie je psí cintorín, ale ľudia si ich pochovávajú na svojich pozemkoch. Už sme robili asi päťdesiat náhrobných kameňov pre psíkov. Majitelia sú ochotní investovať aj tridsaťtisíc korún, často chcú dokonca diamantom škrabané fotografie.“
Okrem psov sa z domácich zvierat dočkal pomníčka jeden vták. Tiež s vyrytým obrázkom do modrej žuly.
„Ten však ešte žije. Je to smutný príbeh. Náhrobok si u nás objednala jedna veľmi krásna, ale ťažko chorá dáma. Dáva si do poriadku pozostalosť a želá si, aby raz, keď uhynie, boli pochovaní spoločne.“
V kancelárii Jozefa Csögleia visí veľký obraz jeho obľúbeného psa, ktorý už tiež nie je medzi živými. Zaujímalo nás, či aj on má náhrobok.
„Nemá. Je pochovaný pri našej firme medzi dvoma tujami, ale pomník nemá, lebo sme nevedeli, či si to môžeme dovoliť. Pochovaný tam bol skôr tajne.“
