Hoci Ballove poviedky sú tematicky a myšlienkovo rôznorodé, dajú sa v nich nájsť spoločné znaky: ich postavy trpia rozpoltenosťou, osamelosťou, abnormalitou správania, sexizmom, citovou vyprázdnenosťou, chaotickosťou, drsnotou, úzkosťou z bytia. K tomu pristupuje fakt, že autor tieto mnohokrát klinické prípady posúva do oblasti ireálna, čo následne zvyšuje nielen napätie a nevypočítateľnosť vo vývine situácií, ale robí z postáv patologické až fantomatické bytosti.

Pozrime sa napríklad na prvú poviedku Jemný príbeh o rozprávaní príbehu o láske, v ktorej vystupuje chorý chlapec (zrejme v dosť pokročilom štádiu demencie) a rozpráva priateľom o svojej milenke Andrei, sprievodkyni v múzeu. Celé sa to odvíja od možných vzťahov k možnej postave, no autor postupne rozkladá dej do čoraz bizarnejších epizód, v ktorých sa naraz reál mení na číru imagináciu, kde postavy vystupujú z namaľovaného obrazu, obraz sám sa dimenzionálne rozširuje, potom sa náhle ľúbostný príbeh rozuzlí a zároveň zauzlí odchodom Andrey.

Balla v každej poviedke abdikoval na logiku rozprávaného, ktorou by mohol všeličo vysvetľovať alebo aspoň osvetľovať. Navonok vytvára pravdepodobné príbehy, no potom deštruuje významy, prevracia veci naruby, až do grotesky a absurdity. Jeho postavy chcú byť iné, ako sú, no nedarí sa im to, stroskotávajú.

Balla sa však neuspokojuje len s vnútorne rozvrátenými bytosťami a nevyžíva sa len v umení prekvapovať za každú cenu, ktoré dokonale ovláda. V poviedke Veľká zmena siahol napodiv po téme smrti a v obraze vdovy Ajnovej (meno Ajn sa už vyskytuje v Leptokarii) s veľkým pochopením a citlivo rozoberá príznaky starnutia, aby v závere poeticky naznačil Ajnovej koniec. Balla totiž vie byť popri drsnote a vulgarite aj mimoriadne emotívny.

Recenzentka Stanislava Chrobáková dokonca tvrdí, že „svoje postavy trestá a súčasne hýčka, obdarúva autorskou empatiou“ (Romboid 1/2001), čo sa mi vidí trochu prehnané. Isté je toľko, že Ballove poviedky, akokoľvek zamotané, nepatria k chladne vykalkulovaným literárnym konštruktom, v ktorých cítiť miesto človečiny pach umelej hmoty. Autor má dar fantázie a tá mu umožňuje transformovať empirickú skutočnosť do iného sveta, no zároveň ostávať v nej.

(Autor je literárny kritik)