Herec, ktorý v Jakubiskovom „trezorovom“ filme Vtáčkovia, siroty a blázni z roku 1969 vytvoril postavu Andreja. Prišiel sa pozrieť na film, ktorý doteraz nevidel. Príležitosť nastala minulý týždeň, keď sa v kine Accatone, situovanom pri parížskej Sorbonne, začala prehliadka desiatich Jakubiskových filmov. Ich súčasťou je aj výstava výtvarných diel „slovenského Felliniho“.

Ako ste spokojný s filmom?

„Bolo to veľmi silné a čiastočne ma to zbavilo reči. Predtým som videl len niektoré scény, ale nikdy nie ako celok. Som rád, že som ho mohol s Jakubiskom nakrútiť.“

Na vašu postavu ste sa pozreli s odstupom tridsiatich dvoch rokov. Zahrali by ste ju dnes inak?

„Odstup je veľký a človek sa za také veľké obdobie mení. Andreja som zahral v konkrétnom čase a v herectve, ktoré som ovládal vtedy. V každom prípade to bola zaujímavá konfrontácia. Často som sníval o tom, čo by sa stalo, keby som sa niekedy stretol s mužom, ktorým som bol voľakedy. Ten mladší by sa opýtal staršieho: ako ti ten život dopadol, bol si spokojný? Odpoveď by znela: som spokojný, že som so životom niečo urobil a že som stretol ľudí, ktorých som chcel stretnúť.“

Ako si spomínate na nakrúcanie filmu Vtáčkovia, siroty a blázni?

„Bola to veľmi invenčná práca. Filmový scenár sme každý deň prežívali nanovo. Do značnej miery bol ovplyvňovaný podľa miesta, kde sme práve nakrúcali, aké udalosti sa udiali v spoločnosti, vo svete.“

Nakrúcanie sa uskutočňovalo v roku 1968, keď Francúzsko a Slovensko zblížili študentské nepokoje v Paríži a pražská jar. Bol výsledok týchto pohybov v spoločnosti pre vás frustrujúci?

„Určite, hoci augustová okupácia Československa bola predsa len traumatizujúcejšia záležitosť. Veľa sme sa o týchto veciach rozprávali a veľmi citlivo doliehali na našu prácu. Myslím, že stopy doby sú vo filme dostatočne zreteľné.“

V akom stave sa nachádza francúzska kinematografia?

„Francúzsky film by som prirovnal k výbuchu piva, ktoré sa nekontrolovane rozleje na všetky strany. Nevidím ucelený vývoj. Nie je to ako niekedy s novou vlnou, je tu mnoho prúdov a tendencií, nedá sa to jednoznačne odhadnúť. Nechcem však tvrdiť, že môj názor je reprezentatívny. Priznám sa, že v poslednom čase sa venujem len divadlu.“

O vás je známe, že hráte divadlo jedného herca. Tieto monodrámy si aj sám píšete?

„Áno, je to činnosť, ktorou sa zaoberám už takmer dvadsať rokov. Divadlo je vo Francúzsku veľmi bohaté, a čo ma veľmi teší, venuje sa mu veľa mladých ľudí. Je to povznášajúce, lebo barbarstvo sa končí pri bránach divadla. Barbarstvo má totiž jednu utkvelú predstavu a divadlo mu ju svojou tvorivosťou rozbíja.“

Príklon mladých k javiskovej scéne vo Francúzsku je zaujímavý, lebo navonok sa zdá, že divadlo je na chvoste atraktivity pre súčasného mladého človeka. Čím ich divadlo priťahuje?

„Priťahuje ich hra a tvorivosť. Snaha byť niekým iným, niečo ukázať, vcítiť sa do niečoho, čím by sme chceli byť.“

Je v tom aj vzrušenie z bezprostredného kontaktu s divákom?

„Divadlo je ako cesta po kraji priepasti, preto aj mávame trému. Je to zážitok z okamihu, jediná šanca, počas ktorej musí herec zaujať a predviesť, čo vie. V týchto chvíľach stúpa adrenalín a diváci aj herci sú si vedomí, že robia spoločnú vec.“

Vystupujete aj pod otvoreným nebom?

„Nie, ide o klasické divadlo s kulisami.“

Na Slovensko sa s ním nechystáte?

„Keby sa vyskytla príležitosť, prišiel by som hoci aj zajtra.“

Neoprášite filmovú minulosť?

„Už dvadsať rokov nehrám vo filmoch a ani ma to neláka. Túžil som písať a vo filme, ktorý som nakrúcal s Jakubiskom, som túžil byť Jakubiskom.“

Ako sa vám pozdávajú jeho výtvarné diela?

„On o nich hovorí ako o skiciach k filmom. Pre mňa sú výtvarnými fantáziami, ktoré tešia moju dušu.“

ĽUDO PETRÁNSKY, Paríž - Bratislava