Ľubomír Lipták (26. 4. 1930 – 20. 10. 2003). FOTO – TASR
, ktorej držia žezlo. Konflikt mocenského a osobnostného názoru zauzlil život aj dejepiscovi Ľubomírovi Liptákovi.
Absolvoval pražské štúdiá v najtvrdšom období našich povojnových dejín, keď uhnúť pred tlakom diktatúry sa nedalo ani v náznakoch. Nečudo teda, že ho nachádzame ako spoluautora prvej marxistickej syntézy česko-slovenských dejín. Keď sa nedalo uhnúť, musel sa na prahu kariéry ohnúť – rovnako ako jeho vrstovníci. Na rozdiel od mnohých z nich dokázal však v šesťdesiatych rokoch narovnať chrbát a vyrovnať aj vedecký dlh. Mocipáni mu to, samozrejme, nezabudnú a po návrate dogmatikov v tieni ruských tankov ho zbavia miesta v Slovenskej akadémii vied.
Pre vedca je takýto dištanc pridlhý. Viacerí postihnutí dejepisci takúto odluku nezniesli a prestali sa vede venovať. Doktor Lipták sa stratou kontaktu nedal odradiť a nevzdal sa svojej cesty. Plody jeho práce uzreli svetlo sveta v pravú chvíľu, začiatkom deväťdesiatych rokov, keď v eufórii nad štátnou samostatnosťou opantala niektorých historikov opäť mýtotvorná ideológia.
Liptákovým návratom sa v historiografii zároveň objavil vtip a nadhľad, čo v prísne akademizovanej disciplíne nie je častým javom. Pán doktor nezaťažoval svoje texty siahodlhými citáciami ani obsiahlym poznámkovým aparátom. Jeho štýl sa priblížil eseji a rozhodne má veľkú zásluhu na čítavosti diela a jeho obľube nielen medzi odborníkmi, ale aj bežnými čitateľmi. Pri svojich dejinných syntézach postupoval „blitzkriegovo“, stručne vyznačil fakty a v ďalších úlohách sa zaoberal predovšetkým súvislosťami. Nebol prognostik, a predsa v mnohých otázkach predvídal vývin a presah dejov do budúcnosti. Cítil zreteľne, napríklad pri zamyslení nad osudmi pomníkov, historických sôch a režimných symbolov, ale aj pri predpovedi radikalizácie menšín, ktoré pridlho zostávajú v opovrhnutí.
Mal som česť byť pri tom, keď Ľubomír Lipták dostal pred tromi rokmi verejné zadosťučinenie a ako prvý historik medzi literátmi prevzal Cenu Dominika Tatarku. Dostal ju skutočne po zásluhe, veď aj jeho životné a tvorivé osudy sa pozoruhodne podobajú Tatarkovým.
Teraz, keď sa jeho cesta uzavrela, uctíme si jeho pamiatku najvďačnejšie, ak nezanedbáme podnety a odkazy, ktoré zanechal.
Autor: PAVEL HRÚZ
