V období jeho vzniku v lete 1948 už vydal tri knihy, no „víťazný február“ ho potom na desiatky rokov umlčal.

Nepatril k tým, čo i len dočasne uverili „červenej myšlienke“ a stal sa živým symbolom existencie ľudskej a umeleckej mravnosti, preňho takej samozrejmej, aj v časoch najtvrdšieho stalinizmu. „Ako ďaleko je Nový Betlehem? / Troch kráľov ešte niet, / ale ich cesta vedie sem, / no kto sa nebude klaňať palácu / s tou novou Hviezdou ukutou, / čo ukuli ju dnes, / nie tej nad Betlehemom, / čas Herodes a jeho herodesi králi / (vydali toto nariadenie: / Nech žije červená!) / prinútia všetkých k stene na kolená,“ píše Motulko v Čase Herodesa.

Vydať túto poetickú skladbu, vzdorujúcu nastupujúcemu „červenému kráľovi“ Herodesovi a svojimi expresívnymi apokalyptickými obrazmi predpovedajúcu dobu temna a zla, bolo v minulom režime nemysliteľné. Jej prvým a za štyridsať rokov jediným čitateľom bol básnik Andrej Žarnov, jedna z prvých obetí nového režimu - jemu je poéma aj symbolicky venovaná.

Ale ani novembrom 89 sa čakanie na knihu Čas Herodes neskončilo. „Hneď, ako som sa stal predsedom parlamentu, mi autor priniesol tieto básne v samizdate,“ pochválil sa František Mikloško, „no ani vo sne mi nenapadlo, že do ich vydania uplynú ďalšie dlhé roky.“

Medzičasom Jánovi Motulkovi vyšlo niekoľko iných kníh ako Fialové žalmy, Havrania zima či Strmé schody, no Čas Herodes bol známy stále len úzkemu okruhu ľudí, ku ktorým sa dostali jeho dve samizdatové verzie.

Nekonečnú púť týchto veršov k širšej čitateľskej verejnosti ukončilo až teraz bratislavské vydavateľstvo Petrus. Veršov, ktoré sa svojím vzdorom vymykajú z ostatnej lyrickej tvorby tohto predstaviteľa slovenskej katolíckej moderny, ale tiež neprehliadnuteľného fotografa a tri desaťročia aj redaktora Katolíckych novín.

Vydanie skladby Čas Herodes (s ilustráciami Milana Bočkaya) už vari definitívne ukončilo dlhú nespravodlivú absenciu Jána Motulka v oficiálnej slovenskej poézii, prinieslo však navyše možno nečakané a určite nie radostné poznanie, že jeho verše sú aj dnes aktuálnym mementom. Príjemnejšou tvárou satisfakcie je preklad tohto diela do češtiny a jeho dnešný krst v Slovenskom inštitúte v Prahe.