v menšine. Je to nesprávna úvaha. Paličky používa na svete asi 30 percent ľudí, a rovnaké percento siaha po príbore. Zvyšných 40 percent jedáva rukami.

Tak ako vás rodičia učili jesť príborom, my sme dostali prísnu výchovu v správnom používaní paličiek. Obyčajne sa s ňou začína medzi druhým a tretím rokom dieťaťa. Napriek tomu, že s nimi má človiečik zopár rokov problémy, rodičia ho nútia učiť sa to denne. Veď podľa spôsobu používania paličiek bude neskôr ich dieťa posudzované, či pochádza z dobrej alebo zo zlej rodiny.

V Japonsku sa začali používať paličky pred 1200 rokmi, no spočiatku boli iba nástrojom vyvolených. Máme svoje paličky v úcte – korene sú v našej histórii a náboženstve. Považujeme ich za nástroj spájajúci človeka s bohom. Sprevádzajú nás po celý život, až po hrob. A to doslova, pretože používame paličky aj na pohrebe. Keď sa v krematóriu spopolní telo zosnulého, pozostalí paličkami vyberajú z popola kúsočky kostí a ukladajú ich do urny, ktorú neskôr pochovajú na cintoríne.

V rodine má kultúra paličiek tiež svoje pravidlá. Každý používa výlučne svoje vlastné – otec veľké čierne, mama obyčajne menšie červené, pre deti sú najmenšie paličky. Práve paličky sú pre dieťa jeho prvou, výlučne osobnou vecou. Spomedzi Ázijčanov používajú paličky Číňania, Kórejci a Japonci, zato v Thajsku, Indonézii a na Filipínach uprednostňujú lyžicu a vidličku. Ázijčania obyčajne nepotrebujú nôž. Asi preto, že mäso nie je našou hlavnou potravou, navyše, vždy je pokrájané na malé kúsky alebo tenučké plátky.

Japonský zvyk používať vlastné paličky prináša jeden vážny problém. V reštauráciách dostávame jednorazové drevené paličky. Dočítal som sa, že sa tak každoročne v Japonsku spotrebuje 23 biliónov paličiek, ktoré sa vyrábajú z dreva severských stromov (nie tropického dažďového pralesa). Pomohlo by zavedenie kovových paličiek, ako je to napríklad v Kórei, ale pre udržanie zákazníkov by to bol v Japonsku dosť odvážny pokus. Používanie cudzích, hoci umytých paličiek, totiž Japonci vnímajú tak intímne, ako keby niekto používal vašu zubnú kefku alebo spodnú bielizeň.

Takto som to vysvetlil svojej žene a ona sa ma spýtala: „A čo používanie erárnych papúč, do ktorých sa v Japonsku prezúvate všetci napríklad pri vstupe do čakárne u lekára? To nie je nepríjemné a nehygienické?“

Hm, o tom som nikdy neuvažoval.

Autor: MASAHIKO