Keby nebol Hollywood, ľudstvo by zabúdalo rýchlejšie. Aj vďaka jeho veľkofilmom dnes mnoho ľudí vie, kam plával Titanic, ako vášnivo žil Wolfgang Amadeus a tiež - čo bol holokaust. Americká filmová osveta má obrovský, ale predsa len obmedzený dosah, a tak pribúda tých, čo o konečnom riešení židovskej otázky nič netušia. Potom sú takí, ktorí síce tušia, ale neveria. V neviere ich občas posilňuje ľahostajné ticho spoločnosti, ktorá nemá záujem vŕtať sa vo vyšedivenej minulosti. Jedným z príspevkov filmovej dokumentaristiky k nezabúdaniu je aj dokument, ktorý v pondelok uviedla Slovenská televízia.

Ten príbeh už poznáme: niekoľko stoviek československých detí, ohrozených nacistami, zachránil tesne pred uzavretím hraníc Angličan Nicholas Winton. Režisér Matej Mináč sa deväťdesiatdvaročnému Wintonovi klania už druhýkrát - tentoraz dokumentom Sila ľudskosti. Dokumentárna poklona je presvedčivejšia.

Hrdina oboch Mináčových filmov, hraného s názvom Všetci moji blízki, i tohto dokumentu Sila ľudskosti, Nicholas Winton, išiel koncom roku 1938 do Prahy, namiesto toho, aby vyrazil na lyžovačku do švajčiarskych Álp. Mladý burzový maklér vypravil v roku 1939 z Prahy šesť vlakov, v ktorých do Anglicka odcestovalo 669 detí. Potom päťdesiat rokov mlčal.

Zo zachránených detí vyrástli napríklad slávny britský režisér Karel Reisz, reportér kanadskej televíznej stanice CBC Joe Schlesinger, exminister Blairovej vlády lord Alfred Dubs či spisovateľka Vera Gissingová. Práve zo zmienky v jej knihe Perličky detstva sa Mináč o Wintonovi dozvedel. Ale čo môže dokumentarista nad takýmito faktmi ešte vymýšľať?

Matej Mináč vyšiel zo spomienok detí a z archívov - rozpráva príbeh prehľadne, triezvo a na správnych miestach vkladá hrané rekonštrukcie. Podarilo sa mu napríklad vyloviť z amerických a československých archívov neznáme fotografie a filmové zábery, ktoré po vojne hlboko zapadli.

„Päťdesiat rokov som prinášal správy o vojnách aj o prejavoch ľudskosti, ale o vlastnom osude som nevedel nič,“ hovorí v úvode sprievodca filmu Joe Schlesinger, pôvodom Bratislavčan, a jeho slová ilustrujú zábery z Vietnamu. Kanaďan Joe Schlesinger sa narodil v Bratislave uprostred multikultúrnej zabávajúcej sa strednej Európy tridsiatych rokov. A uzatvára slovami: „Civilizácia stojí na obyčajnej ľudskej slušnosti a Winton je jeden z najslušnejších ľudí, ktorých poznám.“

„Vyčítali mi,“ hovorí Winton, „že umiestňujem židovské deti do kresťanských rodín. A ja som povedal, ak sú vám milšie deti mŕtve, je to váš problém. Ja neprestanem.“ Vlak, ktorý mal vyjsť z Prahy začiatkom septembra s 251 deťmi, už neodišiel, a ani jedno z detí, ktoré v ňom mali byť, neprežilo. „Mnoho rokov som vôbec netušil, kde je tých sedemsto detí. Medzitým sa pre mňa odohralo mnoho dôležitejších vecí. Pre mňa rok 1939 bol iba jedna zo životných epizód.“ Slušnosť je aj zabúdať na vlastné slušné činy.

Mináčov dokument určite patrí k tomu najlepšiemu, čo Slovenská televízia v oblasti dokumentu ponúka, ale najsilnejší nápad naďalej patrí televíznemu programu BBC. V ňom si pozvali nič netušiaceho Wintona, posadili medzi divákov, a opýtali sa ho, či pozná Veru Diamantovú, teraz Gissingovú. Nepoznal ju - tak mu oznámili, že sedí hneď vedľa neho. „Mohli by sa, prosím, teraz postaviť tí, ktorým zachránil život Nicholas Winton?“ Vstalo celé publikum. Tá scéna, ktorú Mináč cituje - v hranej aj dokumentárnej verzii kraľuje.