antickej aliancii (NATO) do búrlivej diskusie so Spojenými štátmi. S týmito plánmi, propagovanými predovšetkým Nemeckom a Francúzskom a zakomponovanými aj do návrhu budúcej ústavy EÚ, súhlasila aj Veľká Británia. Londýnu sa však ako odhodlanému zástancovi aliancie, v ktorej majú veľký vplyv Spojené štáty, podarilo ambície Európanov zmierniť. Británia síce súhlasí s užšou obrannou integráciou EÚ, ale nie na spôsob európskej menovej únie, kde integráciu vedie akýsi predvoj najlepšie pripravených a hlavne ochotných krajín. "Zhodli sme sa na štrukturálnej (obrannej) spolupráci... bude však otvorená pre všetkých," uviedol v tejto súvislosti belgický minister obrany Guy Verhofstadt po stretnutí lídrov Francúzska, Nemecka a Veľkej Británie, ktoré sa uskutočnilo pri príležitosti summitu EÚ v Bruseli.
Francúzsko, Nemecko, Belgicko a Luxembursko - krajiny, ktoré sa najviac stavali proti americkej vojne v Iraku - sa v apríli v belgickom Tervuren dohodli na vytvorení strediska pre plánovanie a riadenie vojenských operácií EÚ, ktoré nebude závislé na NATO. Spojené štáty tento návrh opakovane kritizovali ako zbytočnú duplikáciu úloh NATO a ako krok, ktorý ohrozí postavenie Severoatlantickej aliancie ako najdôležitejšej záruky európskej bezpečnosti. Kríza sa naplno prejavila na stretnutí veľvyslancov členských krajín NATO v stredu, na ktorom - ako tvrdí jeden diplomat - americký veľvyslanec Nicholas Burns označil iniciatívu spomínaných štyroch krajín ako "vôbec najvážnejšiu hrozbu pre budúcnosť NATO". "Trochu to tam škrípalo kvôli slovám, ktoré sa použili. Atmosféra nebola práve najlepšia," dodal iný diplomat.
K ostrej výmene názorov došlo v období, keď Washington zintenzívnil tlak na svojho najbližšieho európskeho spojenca, britského premiéra Tonyho Blaira, aby túto iniciatívu za užšiu obrannú integráciu krajín EÚ zablokoval. Diplomati tvrdia, že Washington zostal prekvapený, keď sa na septembrovom stretnutí s Jacquom Chiracom a Gerhardom Schröderom čiastočne k týmto plánom pridal aj samotný Blair. "Zo strany Američanov je tu skutočne veľký tlak. Chcú ukázať Britom a kandidátskym krajinám EÚ, že určitú hranicu nesmieme prekročiť," povedal nemenovaný európsky diplomat.
Predstavitelia však tvrdia, že Blair sa na stretnutí v Berlíne nepridal k myšlienke plánovacieho strediska, ale len k myšlienke obrannej spolupráce. Británia tiež jednoznačne odmieta myšlienku, že by ústava EÚ mala obsahovať klauzulu vzájomnej obrany členských štátov na spôsob NATO, argumentujúc, že na tento účel už slúži Článok 5 Severoatlantickej zmluvy. Tento názor podľa všetkého zastáva aj väčšina ostatných štátov únie.
"Nemám pocit, že by Američania mali dôvod pozerať sa skepticky na naše súčasné diskusie," skonštatoval v tejto súvislosti dánsky premiér Anders Fogh Rasmussen, ktorého krajina patrí k najvernejším zástancom transatlantických štruktúr v Európe. Rasmussen novinárom povedal, že keby EÚ uzavrela rokovania o svojej budúcej ústave aj s otvorenou a transparentnou dohodou o užšej obrannej spolupráci, Spojené štáty by mali byť iba spokojné, že "my v Európe budujeme vlastné kapacity, s ktorými dokážeme zvládnuť úlohy, na ktoré sa NATO nebude chcieť podujať
