Keby sme chceli parafrázovať kvetnatý a pridlhý názov tejto knižky, mohli by sme sa spýtať: Kam zmizol ten škaredý, vulgárny a egocentrický chlapák, čo písal stále o tom istom? Tak dlho privolával smrť, až sa jej pred šiestimi rokmi dovolal. Už vtedy však bolo jasné, že po ňom ostali tony literatúry: básne, poviedky, zápisky, listy. A tak sa „bukofilovia“ dočkali zasa jednej, určite však nie poslednej knihy z Bukowského pozostalosti. A je to typická kniha, aké Bukowski vydával aj za života. Má vyše štyristo strán, 117 básní a 10 poviedok, a striedmejší autor by z nej dokázal vystružlikať štyri-päť zbierok.
Bukowski však nikdy nebol striedmy. Ani čo sa týkalo pitia, žien, dostihov. A, chvalabohu, ani písania. Isteže, bol grafoman, ale jeho grafománia bola prinajmenšom kultivovaná, šťavnatá, zaujímavá. A tak aj v tejto „bukli“ čítame ďalšie a ďalšie básne, ktoré sme už predtým čítali ikskrát. Teda znova: pitie, ženy, dostihy, písanie. Ale Bukowski nás už v prvej básničke upozorňuje: „to, že si tady jen tak čteš tuhle / báseň, je iluze. / ve skutečnosti je to / víc než obyčejná / básnička.“
V skutočnosti sú naozaj Bukowského texty viac štylizáciou, teda literatúrou, ako uvraveným rozprávaním. Autor nám tu servíruje nielen kusy reality, spomienky, detaily z dní, ktoré ním precválali, úryvky zo svojho každodenného harmonogramu, ale najmä neustále a tvrdohlavo skúma, aký to má všetko zmysel: láska, sláva, smrť, život, umenie. Občas sa v klbku skepsí, depresií a naštvanosti ten zmysel dá nahmatať: „pořád jedeš a jedeš / a parádně odpaluješ / lesklý blesky slov, / natíráš to životu ve hře o život / a smrt nestíhá / nad tebou / doopravdy / zvítězit.“
Bukowski má interpunkciu rozhádzanú a nedisciplinovanú rovnako ako svoj život, ale jedno umenie ovláda dokonale: vie, kam umiestniť poslednú bodku. Je majstrom pointy. Záverečnú bodku dá neomylne vo chvíli, keď by sa báseň mohla stať rozvarenou, rozvravenou. „Dobrá báseň ví, kdy má / skončit,“ dáva svoje know-how v básni príznačne nazvanej V čem je to kouzlo. Dalo by sa povedať, že aj dobrý život vie, kedy sa má skončiť. Bukowski svoj búrlivý a drsný život skončil s happyendom: na staré kolená sa mu prihodilo bohatstvo.
Po tom, čo na jeho knihách zbohatol vydavateľ John Martin, sa z neho ušlo aj Bukowskému. A tak v posledných rokoch sedel pred drahým počítačom v obrovskom dome s bazénom a písal básne o tom, ako sedí pred drahým počítačom v obrovskom dome s bazénom. Je v tom nielen irónia, ale aj ľahostajnosť k tomu, čo tak ľahko likviduje básnikov: k peniazom, uznaniu, sláve: „pro některé / lidi / jsem se stal / pojmem. / ostatní měli / lepší vkus.“
Ak by ste si teda chceli odpovedať na otázku položenú na začiatku, kam zmizol ten Bukowski, s úľavou môžeme skonštatovať: Nikam. Ešte stále je tu. A to bez ohľadu na to, či patríte k tým, pre ktorých je Charles Bukowski pojmom, alebo „máte lepší vkus“.
