Pavol Čorej
riaditeľ umeleckého súboru Lúčnica
otec Martina Čoreja
Bol váš syn niekedy problémovým dieťaťom a v čom?
Martin bol odmalička dobrý chlapec. S jeho výchovou sme nikdy nemali problémy.
Ani v puberte?
Všetky kritické roky prekonal bez problémov. Neholdoval alkoholu, nebral drogy, stačila mu hudba. Pamätám sa, keď nemohol odniesť trombón, vozil si ho na malom kočíku.
Čo na ňom najviac oceňujete?
Húževnatosť. Je pracovitý.
Po kom to zdedil?
Nechcem, aby to vyzeralo ako samochvála, no asi po mne. Dokáže robiť aj 25 hodín denne! Bol v rôznych zamestnaniach, teraz som šťastný, že je blízko pri mne - v zajatí hudby.
V čom ste si podobní?
Práve v pracovitosti. Martin má svoj cieľ a chce ho dosiahnuť.
Aký cieľ má konkrétne?
Teší sa z dvoch detí Samka a Katky, má krásnu rodinu, ktorú chce zabezpečiť.
V čom ste úplne odlišní?
To teda neviem. V zásade máme rovnaké názory na život, uberáme sa rovnakou cestou a aj naše ciele sú rovnaké.
Za čo ste svojho syna najviac chválili?
Kým žil Svetozár Stračina, volal Martina k sebe. Hoci sa s ním osobne stretol iba raz na prednáške v škole, bol som šťastný, keď syn hral na klavíri a preberal stračinovské melódie. Išlo mu to a mne sa to páčilo.
Čítali ste odbornú literatúru o výchove?
Môj otec hovorieval: "Synu, treba vždy tak robiť, žeby dobre bolo." Takže som sa spoľahol na tradičnú výchovu a intuíciu. Doteraz som presvedčený, že nič netreba znásilňovať. Rovnaký princíp som uplatňoval aj pri dcére, ktorá je výtvarníčka.
Rozprávali ste mu rozprávky?
Najviac sa zabával, ak som si ich vymýšľal. Najradšej mal rozličné paródie o Zajkovi-bojkovi.
Čo myslíte, že by vám syn mohol vyčítať?
Že som sa rozviedol.
Občas vám to vyhodí na oči?
Nie.
Myslíte, že si rozumiete?
V zásadných veciach určite.
Pomáhate mu nejako dodnes?
Snažím sa, ako sa dá. Teraz riešime jeho bytový problém.
Vidíte sa často, a kedy ste sa naposledy stretli?
Sme spolu dennodenne, pretože tu pracuje. Profesor Nosáľ si ho vybral za dramaturga Lúčnice. Martin už napísal niekoľko pekných vecí pre zbor a tanečný súbor. Myslím si, že má talent, ktorý môže byť pre náš súbor posila.
Riaditeľ Lúčnice Pavol Čorej mal k hudbe vzťah od detstva vďaka otcovi - gréckokatolíckemu kantorovi. Pavol Čorej je členom Lúčnice od študentských čias v roku 1963. V zbore spieval do roku 1967. Aj neskôr, ako ekonomický inžinier pracoval v SĽUK-u, Slovkoncerte a na ministerstve kultúry. V roku 1989 ho vymenovali za riaditeľa Lúčnice. V týchto dňoch sa zúčastňuje na príprave osláv 55. výročia založenia súboru. Na predstaveniach Lúčnice v Istropolise 9. a 11. októbra sa očakáva približne tritisíc ľudí. Má syna Martina a dcéru Máriu, ktorá je výtvarníčka. Je rozvedený.
Martin Čorej
dramaturg, producent
syn Pavla Čoreja
Boli ste niekedy problémovým dieťaťom a v čom?
Na rozdiel od svojich niektorých kamarátov som sa dobre učil, ale vyvádzali sme všeličo. Chodievali sme fajčiť a podobne. Keďže mi na to neprišli, nebol som problémovým dieťaťom.
Mali ste nadanie alebo vás škola bavila?
Nikdy som nemal trojky. Tak to vyšlo. Napríklad na gymnáziu sme boli trieda, v ktorej bolo šestnásť samých jednotkárov. Nepatril som však medzi bifľošov.
Čo sa vám na otcovi najviac páči?
Že tak dlho vydržal robiť to, čo robí. Mám pocit, že odkedy je otec v Lúčnici, súboru sa darí ešte viac. On je do toho celý zažraný.
Aké vlastnosti ste po ňom zdedili?
Myslel som si, že otec je na rozdiel odo mňa organizačný typ. Tým, že som sa oťukal v televízii a doteraz pracujem s ľuďmi, zistil som, že sme si v tom podobní.
V čom ste odlišní?
Otec miluje manuálnu prácu v záhrade a okolo domu. Mne bolo vždy proti mysli trhať burinu alebo okopkávať.
Čo ste mu najčastejšie vyčítali?
Že ma v detstve nútil chodiť do hudobnej na trombón. Chalani bežali hrať futbal a ja som sa v lete terigal s kočíkom naloženým obrovským hudobným nástrojom. V zime som ho mal naložený na sánkach. Ako pako.
Kedy vás to začalo baviť?
Až keď som bol starší. Hral som v dychovke a bol som vďačný rodičom za túto ich autoritatívnosť.
Rozprával vám otec rozprávky?
Keď sme boli malí, vymýšľal si o vlkovi. So sestrou sme sa na tom veľmi smiali.
Pomáha vám nejako dodnes?
Tým, že spolupracujeme, a svojou profesionálnou podporou.
Na čo z detstva najradšej spomínate?
Na spolužiakov. S niektorými zo základnej školy sa doteraz stretávame. Okrem toho som si ako malý lepil modely lietadiel. Teším sa, že sa raz k tomu vrátim.
Čím si myslíte, že by ste mu urobili najväčšiu radosť?
Keby som zložil nejakú väčšiu skladbu ako Svetozár Stračina.
Viete o otcovej prvej láske - kto to bol?
O takýchto veciach sa nezhovárame.
Martin Čorej vyštudoval na VŠMU odbor kompozícia. Hoci je vyštudovaný hudobný skladateľ, pracoval ako dramaturg v STV, potom vo VTV a v súčasnosti pracuje v producentskej firme Tatra ABB. Jeho manželka Adela je bývalá tanečnica z Lúčnice. Majú spolu dve deti Samuela (4) a Katku (14 mesiacov). Pre Lúčnicu napísal niekoľko skladieb, upravoval skladby pre viaceré folklórne a detské súbory. Zložil skladby pre niekoľko animovaných rozprávok v STV a džingle. Spolupracuje aj s Lúčnicou.
Autor: Barbora Laucká / Foto: ROMAN FERSTL
