ním v navštevovaných českých muzikáloch po boku iných osobností a sám sa stal ozajstnou bulvárom prenasledovanou hviezdou. Napriek tomu je stále rovnako hĺbavým človekom a nepolepšiteľným romantikom. Petr Muk.
Na účinkovanie v muzikáloch ste si museli naštudovať trocha hereckej teórie. Odkiaľ ste čerpali?
Všetko bolo v rukách režiséra Béďu Bednárika. Bez neho by som z každého iného muzikálu asi utiekol. Režijné vedenie, ktoré som s ním zažil, bolo pre mňa malým konzervatóriom. Vždy však len pre ten jeden kus, ktorý sa práve hral - na viac by som si netrúfal. Veľkou školou je pre mňa stále návšteva činoherných divadelných predstavení. V muzikáli Galileo alternujem postavu s Filipom Blažkom, skvele vybaveným hercom, od ktorého sa vynikajúco odpisuje.
Teda žiadne príručky od Stanislavského nečítate ( divadelný teoretik - pozn. red.)?
Nie. Dcéra však musela Stanislavského povinne čítať na konzervatóriu, tak si ho možno požičiam. (Smiech.) Zatiaľ to nebolo nutné. Pred naštudovaním Galilea som si dal zraz s Jirkom Langmajerom, s ktorým sa stretávame na lyžiach v Špindlerovom mlyne. Sadli sme si nad text, v ktorom bolo na môj vkus priveľa monológov. Prešiel ho so mnou, upozornil ma, na ktoré slovo treba dať dôraz. Pekne som si všetko popodčiarkoval a doma som to zdokonaľoval.
Johanka z Arcu v Čechách skončila, teraz sa hrá v Bratislave. Boli plány uviesť ju aj v Grécku a Amerike. Čo z toho vyšlo?
Všetky zahraničné kontakty budú prebiehať práve v Bratislave, kam sa prídu pozrieť producenti napríklad aj z Broadwaya. S Johankou sme boli v írskom Cardiffe, kde mala veľký úspech. Je zaujímavá pre akúkoľvek muzikálovú scénu, pretože v pätnásťčlennej zostave by sa dalo celkom dobre jazdiť po svete. Držím tomu predstaveniu palce. Hral som v ňom tri roky a mám ho rád.
Rozmýšľali ste o historickej postave Johanke? Svojím sklonom k mysticizmu by vám mohla byť blízka, nie?
Mám doma psychologickú prácu o mysticizme a schizofrénii. Otáznik, ktorý visí nad celým mysticizmom, je práve v tom, kam patrí Johanka z Arcu, kam patrí Mojžiš, kam zástup prorokov - teda ľudí, čo počujú hlasy a majú vízie... Či sa to všetko odohráva v podvedomí, alebo v skutočnosti.
Scenárista Jiří Hubač však urobil z vizionárky "normálnu ženskú, ktorá nenávidela a milovala". Prečo ľudia túžia po odmýtizovaní mýtov a legiend? Boja sa tajomna?
Každý mystik je v prvom rade človek, ktorý bojuje so zlými ľudskými sklonmi. Veľmi dobre si uvedomuje, že sú zlé, a svet vníma ako každý iný normálny človek. Až potom prichádzajú schopnosti, ktoré otvárajú obzory a brány niekam inam. Čítal som o Johanke, že to bol taký babochlap, ale mne sa páči, že napriek všetkému je jej príbeh o láske a zamilovaní sa.
Muzikál Galileo, v ktorom hráte hlavnú rolu, je o konflikte jedinca a ideológie. Ste rád, že takéto konflikty riešite iba na javisku?
Mám pocit, že každý z nás prechádzal radikálnym obdobím života, keď sa staval proti politickému režimu. Na vlastnej koži som to skúsil so Štátnou bezpečnosťou. V určitom veku sa hrany obrusujú a aj ja som schopný robiť viac kompromisov. To je tiež príbeh Galilea, ktorý bol v istej chvíli veľký revolucionár a potom úplne prirodzene ľudsky zlyhal. Vďaka tomu však mohol z doživotného domáceho väzenia dodiktovať svoje dielo. Je teda dobre, že neskončil na hranici ako Giordano Bruno.
Tá ideológia, ktorej sa Galileo vzoprel, bolo učenie kresťanskej cirkvi. Aký vzťah máte ku kresťanstvu a k cirkvi ako k inštitúcii? V Čechách predsa len nemá taký vplyv ako na Slovensku.
Vďaka reformácii šiel vývoj v Čechách viac k materializmu, preto tam cirkev nemá taký vplyv ako v Poľsku alebo u vás. Je dobré, ak človek v sebe vedie dialóg s náboženskými systémami. Ak sa necháva inšpirovať etickými kódexmi, o ničom inom to vlastne ani nie je. Sledujem procesy v katolíckej cirkvi, ktorá sa mení. Ešte aj Galilea hráme v protestantskom priestore divadla Kalich, takže to má zvláštny podtext, lebo len nedávno katolícka cirkev doriešila svoj vzťah k tomuto renesančnému vedcovi. Nech je to akýkoľvek duchovný prúd, nesmie byť fanatický a nesmie pretvárať žiadne dogmy.
Viem, že o viere nehovoríte, ale to s tou inšpiráciou rôznymi náboženstvami vzťahujete aj na seba?
Určite áno. Nikdy sa nechcem uzavrieť do jedného prúdu a smeru. Chcem si zachovať slobodu toho, že budem čítať čokoľvek a v mojej knižnici budú rôzne knihy.
Povedali ste niekde, že vaša skutočná kariéra sa začala až spievaním v českých muzikáloch. Čo teda znamená kariéra? Dostať sa do povedomia všetkých ľudí, teda aj tých, čo nikdy nepočuli o vašich predošlých kapelách Shalom a Oceán?
V kapele sme boli schovaní pod jej názvom. Kto počúval Oceán, vedel, kto je Muk, ale až so vstupom na sólovú dráhu a zároveň do muzikálov som sa dostával do širšieho povedomia. Postupujem po určitých métach, z ktorých sa už asi bude dať jedine padať, ale tie kroky robím slobodne.
Vytrvalí fanúšikovia Oceánu dokonca spisovali petíciu za obnovenie kapely. Oni však neostali duchom v novoromantizme 80. rokov, tak prečo to vyžadujú od vás?
Tých podpisov tam nebude až toľko, aby som mal pocit, že to publikum naozaj existuje. Sprvu sme o pár koncertoch aj uvažovali, ale už to nie je možné, každý je niekde inde.
Jediný zmysel, prečo oživiť takú kapelu, by bol v návrate osemdesiatych rokov v hudbe aj v obliekaní.
Tak to je nadobro mŕtve. Celkom ma pobavilo, keď som na koncerte Depeche Mode v športovej hale okolo seba pozoroval fanúšikov v bundách "krivákoch", ktoré vytiahli len na koncert a inak ich už na seba nedajú. Osemdesiate roky sú už vo svojom návrate niečím iným. Robiť elektronickú hudbu dvadsať rokov, ako ju robím ja, je dosť ťažké. Teraz hľadám zvuky, ktoré som ešte nepočul.
Podľa posledných správ mali bývalí členovia Oceánu vlastnú internetovú kaviareň, nahrávacie štúdio a vegetariánsku reštauráciu. Vy sa už o nich bližšie nezaujímate? Trebárs, keď boli v Českých Budějoviciach, kde ste ako Oceán fungovali, také veľké povodne.
Som v kontakte akurát s Petrom Kučerom. S Dušanom Vozárym sme si telefonovali v lete, keď sme autorizovali rozhovor a nebola to tá najlepšia skúsenosť. Dušan dodal po uzávierke do článku nejaké veci, ktorými ma tam zmasíroval - nič podobné už nechcem zažiť. Keď spomínate povodne - rodičia museli opustiť mesto, otcovi zaplavilo firemný dom a Honza Vozáry mal internetovú kaviareň pod vodou. Nič príjemné to asi nebolo.
Kedysi ste sa dostali do kontaktu s bytovými filozofmi, učencami, duchovnými. S kým sa priatelíte teraz?
Moji kamaráti sú úplne normálni ľudia, ktorých som stretol niekedy v období, keď sa Shalomu priveľmi nedarilo.
Stále sa obliekate do čierneho, alebo nosíte aj iné farby?
Na poslednom koncertnom turné som vystupoval v bielom, chcel som ľudí trochu šokovať. V mojom šatníku sú viac čierne a menej čierne veci. (Smiech.) V nich sa cítim najlepšie, ale na dovolenky a túry nosím farby, ktoré odrážajú svetlo.
Vraj sa veľmi rád potápate. Našli ste v tom nejaký "hlbinný" zmysel? Ako napríklad vo filme Modrá hlbočina, kde išlo o prekonanie nielen seba samého, ale aj pudu sebazáchovy?
O tom je potápanie. Každý, kto sa začne potápať, musí bojovať sám so sebou. Stres, ktorý dole zažívam, vyvaľuje po vynorení nad hladinu endorfíny.
Stres?
Napríklad sa vám stratí pod vodou partiak, ktorý má pre vás náhradnú trubičku s kyslíkom. Naposledy sa nám stalo, že manažérovi vypadlo závažie a letel rýchlo hore, takže sme ho ťahali naspäť. V panike vydýchal všetok kyslík a hneď chmatol po mojej rezerve. Môže nastať moment, keď vieš, že už bez kyslíka nevydržíš dole, ale na hladinu tiež nemôžeš vyplávať - to by bol koniec.
Iná, dych vyrážajúca téma, je pohľad do rebríčka predajnosti albumov. Ten váš, Dotyky snů, bol štvrtou najpredávanejšou platňou medzi Danielom Landom a Karlom Gottom. Vy - bývalý spevák alternatívy, akou bol Oceán - ste sa ocitli medzi zaslúžilým umelcom a bývalým skinheadom. Čo sa zmenilo v hudobnom šoubiznise?
O tom rebríčky na celom svete sú - len mapujú predané kusy platní. Všetkých nás môže preskočiť Dáda Patrasová s pesničkami pre deti. Tak to je. Šoubiznis bol vždy o tom, len prechádzame premenami a veľa vecí nás vie prekvapiť.
Podľa údajov, koľko berú interpreti za vystúpenie, berie vaša kolegyňa Lucie Bílá šesť až osemkrát viac, Dara Rolins dvakrát toľko než vy. Otvára alebo naopak zatvára vám takáto suma dvere do šoubiznisu?
To je len o prístupe manažmentu. My s Richardom Dušákom, s ktorým spolupracujem od osemdesiateho ôsmeho, sme zvolili iný systém. Radšej vystupujeme častejšie a máme tri typy cien podľa toho, pre koho hráme. Našou prioritou je, aby nás videlo čo najviac ľudí. A mňa vystupovať na pódiu baví. Komunikácia s ľuďmi, to sú endorfíny, ktoré ma naštartujú na celý večer. Je to skvelá prirodzená droga.
Pôvodným povolaním ste mostný technik. Všímate si mosty, cez ktoré prechádzate? Či veľmi nekolíšu, alebo naopak, nie sú veľmi tvrdé? Máte obľúbený most?
Nedávno som videl krásny most pri Karlových Varoch, pod hradom Loket. Pod mostom bola nádherná ozvena, po rieke vozila lodička ľudí a za riekou bolo počuť folklórny festival. Starý most to všetko krásne rámoval. Cestou do Budějovíc si stále uvedomujem, ktoré mosty som kontroloval ja. Mám ich zmapované všetky, v každej dedinke v okolí.
Podpísali ste petíciu za zákon o partnerskom spolužití rovnakých pohlaví, vystupovali ste na koncerte pri hlasovaní o vstupe Česka do Európskej únie. Zaujíma vás občianske dianie?
Chodí to ku mne v návaloch. Vždy, keď som na dovolenke, zistím, že doma mi vôbec nič neutieklo, že je to úplne jedno. Všetko si ide svojou cestou a ja nemám veľa šancí to ovplyvniť. Využívam aspoň občianske právo voliť, a tým sa trochu zúčastňovať na chode spoločnosti. Len tí politici si neuvedomujú, z čoho slovo politika vzniklo! Dúfam, že so vstupom do únie už nebudú mať možnosť zneužívať svoje posty a že všetko, čo sa dalo rozpredať, už bude predané.
Zostalo vo vás niečo z romantika?
Neviem, či sa človek romantikom rodí, alebo nie, ale ako je niekto celoživotne ťažký pragmatik, tak ja nemôžem existovať bez romantického pohľadu. Potrebujem si občas sadnúť na nejakú pláž a s priateľkou sa pozerať na západ slnka. V takých chvíľach mám pocit, že sa zastavil čas.
Nejakým študentom ste v rozhovore pre stredoškolský časopis porozprávali o svojich zlých vlastnostiach: že ste despotický, prejedáte sa na noc a rád dotiahnete žúr do konca. Je ľahšie byť otvorený voči mladým, ktorí ešte nevnímajú konvenčne?
V takých prípadoch som otvorenejší a rád vnímam aj ich reakcie. V súkromí sa z tohto hľadiska oveľa viac obhajujem. No, byť s mladými je vždy psina.
Od roku 1985 do roku 1993 spieval Petr Muk v kultových novoromantických kapelách. S členmi Oceánu sa spoznal na strednej škole v Českých Budějoviciach. Po odchode bratov Vozáryovcov založil Petr Muk s Petrom Kučerom skupinu Shalom a s ním uletel až do sfér židovského mystického učenia. Hovorilo sa, že konvertoval na židovskú vieru, sám spevák však o tejto téme nerozpráva. S Oceánom niekoľko rokov vypredávali haly po celom Československu, z Veľkej Británie ich oslovila kapela Erasure, aby hrali pred nimi na turné. Deväťdesiate roky s nástupom technohudby a danceflooru neprajú ani romantickému Shalomu. Petr Muk sa po pauze vracia na scénu s poctivým popom, ktorým oslovuje omnoho širšie publikum. Popri tom si vyskúšal účinkovanie v muzikáli Rusalka, hrá aj v Johanke z Arcu a Galileovi. Stále koncertuje, aj na Slovensku. Raz, keď sa hnal diaľnicou do Bratislavy, auto vyletelo z cesty a narazilo do bilbordu, ktorý propagoval jeho album Jizvy lásky. Ďalšiu platňu pomenoval jemnejšie, Dotyky snů. Žije s vokalistkou Michaelou Klimkovou v Prahe.
