Hlad. Kto o ňom má písať? Len ten, kto ho permanentne má, čiže ja. Pri nedeľnom obede, keď mi mama naberala porciu, vždy sa ma s tichou výčitkou v očiach opýtala:„ Ešte? Keby som vyzerala ako ty, jedla by som len raz do roka!" Nič nepomáhalo, ani tieto jasné slová. Hlad som musel ukojiť a až potom uvažovať o diéte.
Tesne po novembri som stretol jedného funkcionára, ktorý mi po dobrom radil zásobiť sa, lebo čo nevidieť príde hlad. Chápal som ho, veď za ich vlády deti v škole odhadzovali šunkové chleby. Na dedine mi zas povedal môj známy, že tie pečené kačice už nemôže ani vidieť. Tak to bolo, keď právo na akúkoľvek prácu mal každý, len v tej práci nemusel pracovať. Držať hubu bol predpis a bohato sa prežierať malo zelenú. Od novembra teda čakám spolu s národom na hlad. Vlády robia, čo je v ich silách a možnostiach, aby už prišiel. Ešte dobre, že odborári naň nezabúdajú a sú v strehu.
Hlad nepozná zľutovanie. Boli sme s rodinou na malinách a auto sme nechali v doline. Rozbehli sme sa po kopcoch a k autu s jedlom sme sa dostali až po ôsmich hodinách. Mali ste vidieť tú nemilosrdnú ruvačku o skyvu chleba! Vlastnej mame som vytrhol stehno z ruky a utekal, otec mi podložil nohu a vytrhol mi ho pre zmenu z ruky on. Od hladu nebol čas dodržiavať rodinné vzťahy. Ešte dobre, že sme sa nepozabíjali. To isté som zažil na zájazde s vysokou školou, kde som váženému profesorovi vytrhol z ruky jedlo. Profesor-neprofesor, z čerešne dolu!
Poznám len jednu rodinu z Vígľaša, kde to neplatí. Vždy, keď sa celá rodina stretla cez víkend, že vraj až v nedeľu večer ich mama skromne poznamenala: "Ach, deti, veď sme nič nejedli! Mali by sme si niečo malé dať." Neuveriteľné, že na Slovensku existuje taká perspektívna rodina! Nezahynieme a ani sa nevyvraždíme. Takto vyzbrojení prežijeme aj Európsku úniu.
Váš stĺpček
