Drobní afganskí obchodníci zarobia na predaji perzských kobercov stále menej. Cudzinci a vojaci totiž nakupujú len od niekoľkých vyvolených. FOTO - PAIKAR
Čo tí urobili s cenami.“ Mirzo má svoj obchodík s perzskými kobercami v nedávno otvorenom obchodnom centre Nadžib Zarob Market v Kábule.
Pochádza zo severných afganských provincií, kde sa dosiaľ viažu tie najkrajšie a najkvalitnejšie perzské koberce na svete. Je zamračený, pretože za dva mesiace predal jediný kus.
Spolu s ním je v kobercovom stredisku ďalších šesťdesiat obchodníkov. Všetci sú podobne nevrlí. Popíjajú čaj, sedia pred svojimi „dukchanmi“ na kobercoch, ktoré sa v Európe predávajú za tisíce dolárov, a drobia na ne chleba a ryžu.
Nové starožitnosti
„To tí vojaci,“ prichádza k nám majiteľ susedného obchodíka Abdula. Namietam, že príliv cudzincov po páde Talibanu by mal byť pre najtypickejšie afganské remeslo obrovským povzbudením. „Len pre niekoľko vyvolených,“ vysvetľuje Abdula.
„Cudzinci sa boja chodiť po meste, a tak si pár obchodníkov pozvali priamo na svoje základne. Vôbec im neprekáža, že koberec, ktorý by som im ja predal za 1000 dolárov, oni kúpia za 2000. Nevedia sa dohovárať. Nerozoznajú skvelý kus, po ktorom budú chodiť ešte ich prapravnuci, od haraburdy,“ Abdula sa škodoradostne usmieva. „Predstavte si, že niekedy chcú starý kus, tie sa u vás vraj cenia. My Afganci sme výkukovia. Nový koberec hodíme na dva dni na cestu, aby po ňom jazdili autá, a potom ho vydávame za starožitnosť.“
Vyvážajú len vyvolení
„S vývozom do zahraničia je to tiež na nič. Má to v rukách pár bohatých biznismenov, čo sa nedávno vrátili zo Západu, a nikoho medzi seba nepustia,“ šomre Mirzo.
Okrem toho sa objavilo niekoľko prešibaných miestnych humanitárnych organizácií, ktoré si pod rúškom „ženských dielní“ vybudovali slušný biznis. Jednej viazačke platia 70 dolárov mesačne a z obrovského zisku si zvelebujú svoje sídla.
Ženy pracujú v dedinách a do mesta sa nikdy nedostanú. Je nemysliteľné, aby si založili vlastný obchod, na ktorý potrebujú kapitál a určitú slobodu pohybu. Len máloktorá Afganka by sa odvážila sama nakupovať materiál a okrem toho, 70 percent afganských žien je negramotných. Ak majú talent na umelecké remeslo, k podnikaniu sklony neprejavujú.
Ide o uzlíky
Prakticky všetky ženy v početnej Mirzovej rodine ovládajú umenie viazať. Dedí sa z generácie na generáciu a každý kmeň, každá oblasť má svoje tradičné vzory a farby. Podľa toho sa aj volajú - Maori s prevládajúcou tmavou červenou a vzorom „slonia noha“, Darjojí baluči s prírodnou tematikou, Vaziri s náboženskými vzormi a desiatky ďalších.
Nemenia sa po stáročia, rovnako ako spôsob, ktorým ženy viažu uzlíky. Používajú na to minimum nástrojov. Rám, a potom už len háčik na preťahovanie vlny a hrebeň na stláčanie uzlov, aby boli čo najtesnejšie pri sebe. Počet uzlíkov na štvorcový decimeter je tiež hlavným kritériom kvality. Tie najjemnejšie skvosty majú až 10-tisíc uzlíkov na štvorcový decimeter. Výroba takéhoto veľkého peržanu trvá trom až piatin ženám 3 mesiace.
Lepšie ako počítač
Fatima, Šekila a Frišta sedeli na dvorčeku chudobného hlineného domčeka v obci Šakardara 30 kilometrov severozápadne od Kábulu. Okolo nich behali sliepky a kozy. V dome nebola ani elektrina, ani voda. V prachu a nánosoch hydinového trusu stál veľký rám.
„Urobíme päť centimetrov za deň,“ hovorí Frišta. „Z vlny to ide o niečo rýchlejšie, ale občas robíme i z hodvábu, to je strašne jemné vlákno a taký koberec je ozaj fuška.“
Sedia na nepohodlných hlinených stoličkách od siedmej ráno do zotmenia. Rám i vlnu im dodáva obchodník, ktorý od nich koberec odoberá. „Nie, nevieme, za koľko ho potom predáva, nevieme ani, koľko stojí materiál,“ hovorí pokojne Fatima, bez toho, aby ju poburovalo, že za tri mesiace práce dostanú všetky dokopy 250 dolárov za koberec, ktorý bude mať rozmery 12 štvorcových metrov. Na kábulskom trhovisku bude stáť 1700 dolárov, a v Európe dokonca okolo 9-tisíc.
„Poznám hneď, z akej vlny je, či ho robila novopečená viazačka, či niekto, kto toto umenie má v krvi. Za starých čias boli také majsterky, čo viazali bez akejkoľvek predlohy. Museli to všetko mať v hlave. Takáto nevesta stála mnoho dobytka. Aj dnes sú také viazačky žiadané - stoja najmenej 5-tisíc dolárov,“ Mirzo sa konečne zatvári spokojne, pretože jeho žena patrí k tým, ktoré dokážu viazať skvele. „Ľudia vymysleli počítače, ale ešte nikto na svete nevyrobil stroj, ktorý by sa vyrovnal ženským prstom.“
Autor: agentúra Epicentrum, Kábul pre SME
